Život pod nadvládou tyrana
Keď nás život dostal do úzkych, s manželom sme museli odísť k jeho otcovi do malého mestečka pri Košiciach. Zdalo sa, že je to dočasné riešenie, ale už po pár mesiacoch som vedela, že pod tou istou strechou s týmto človekom nevydržím ani rok. Cítila som sa ako otrokyňa v dome krutého pána, a teraz, aj keby sme nemali čo do úst, už sa k nemu nikdy nevrátim. Jeho správenie voči mne zničilo akúkoľvek nádej na pokojné spolužitie.
Rodičia môjho manžela boli dávno rozvedení. Vychovával ho otec, Ján Kriváň, zatiaľ čo matka už dávno založila novú rodinu a takmer neudržiavala kontakt. Možno preto sa môj svokor správal k ženám s opovrhnutím. Pri prvom stretnutí mi pripadol len ako nepríjemný starý muž, možno trochu mrzutý, ale nič viac. Rešpektujúc ho za to, že sám vychoval môjho muža, snažila som sa s ním nájsť spoločnú reč. Nadarmo.
S manželom sme nemali vlastný byt. Prenájali sme si izbu v Košiciach, šetrili na bývanie, no keď som otehotnela, všetky plány sa rozpadli. Peňazí bolo málo a pôrod sa blížil. S ťažkým srdcom sme požiadali Jána Kriváňa, či by sme mohli u neho chvíľu bývať. Už po pár dňoch som však tohto rozhodnutia ľutovala, ako keby som tušila, do akého pekla sa môj život zmení.
Nikdy predtým som nepoznala toľko domácich prác. Upratovanie, varenie, žehlenie – všetko sa na mňa zvalilo, akoby som nebola tehotná žena, ale bezdušová služobná. V ôsmom mesiaci som sa sotva hýbala, brucho ma ťahalo dole, chrbát bolel, ale odpočinok mi nedopriali. Chodila som ešte do práce, aby sme mali aspoň nejaký príjem pred materskou, a doma ma čakali nekonečné úlohy.
„Čo sa tu rozvaluješ ako nejaká panička?“ zahrmel na mňa Ján Kriváň, ak som si dovolila sadnúť si alebo na chvíľu ľahnúť. „Tehotenstvo nie je choroba! Nikto tu za teba nebabehať s metlou!“
A ja, zovretými zubami, som znova chytila mop, utierala prach, umývala okná a čistila kúty, ktoré nevideli upratovačku roky. Môj svokor nepoznal súcit. Hádal sa kvôli každej maličkosti, vymýšľal si nové povinnosti, kým som nepadla únavou. A robil to len vtedy, keď manžela nebolo doma. Snažila som sa zdržiavať vonku, aby som sa vyhla jeho hnevu, ale nepomáhalo to.
„Prišiel som z práce a ty kde sa túlaš?!“ revil, ak nebolo jedlo hotové včas. „Podlaha špinavá, chodba neumytá, a ona sa len povaľuje!“
Jeho slová ma bodali ako nože. Ponižoval ma pri každej príležitosti, a ja som mlčala, nechcuca sa sťažovať manželovi. Andrej pracoval už na dvoch miestach, aby nás uživil. Snažila som sa sama zvládnuť jeho otca, dúfala som, že si na mňa zvykne. Ale jeho nároky len rástli ako snehová guľa. Polievka príslaná, tanier nedomytý, posteľ zle ustlaná. Niekedy boli jeho výčitky tak absurdné, že som len sťažka potláčala trpký smiech. Musela som umývať podlahu dvakrát denne, žehliť nielen naše veci, ale aj jeho košele – ako by som mu bola povinná slúžiť.
„Prečo by som mal brať do ruky žehličku, keď tu je žena?!“ vykríkol. „Ak si môj syn vybral takú nemehlu, nech sa s ňou rozvedie! Celé dni len váľa, lenivá!“
Život s Jánom Krivánom mi vysvetlil, prečo od neho manželka utiekla hneď po tom, čo porodila syna. Vydržať takéhoto človeka bolo nad ľudské sily. Začala som obdivovať tú ženu, že s ním vydržala aspoň pár rokov. Bola to skutočná hrdinka. Ale raz som dosiahla svoj limit.
Stála som v kuchyni a šúrila hrniec, keď svokor vošiel a začal ma znova poučovať, ako „všetko robím zle“. Jeho pohŕdavý hlas bol poslednou kvapkou. S treskom som hodila hrniec do umývadla, utrela ruky a bez slova išla baliť veci. Radšej budem žiť od výplaty k výplate, než aby tento tyran zničil moje nervy a zdravie. Myslela som nielen na seba, ale aj na bábätko, ktoré nepotrebuje škandály a ponižovanie.
„Vypadni, kam chceš!“ kričal za mnou, sprevádzaný prúdom nadávek.
Vtom sa vrátil Andrej. Keď videl, v akom som stave, sotva sa ovládol, aby sa nevrhol na otca. Odviedla som ho preč, a už na druhý deň sme si prenajali maličkú izbu. Odvtedy Andrej s otcom nekomunikuje. Ján Kriváň mu poslal pár zlých správ, obviňujúc ho, že „vymenil rodnú krv za nejakú ženskú“. Po tom Andrej definitívne prerušil kontakt.
Dodnes nechápem, ako mohol taký človek vychovať láskavého a starostlivého syna. Možno sa svokor zatvrdil od samoty alebo žiarlivosti, ale rozoberať to už nemám chuť ani silu. Už sa s ním nestretávame a dúfam, že to tak aj ostane.
