Zuzana bola veľmi unavená. Bola sama už šesť rokov, odkedy ju opustil manžel. Pred rokom sa jej dcéra vydala a presťahovala sa do iného mesta.
Zuzana mala iba štyridsaťdva, ideálny vek pre ženu. Druhá mladosť. Bola skvelá gazdinka, vynikajúco varila, a jej nakladané uhorky s paradajkami všetci označovali za majstrovské dielo. Ale komu mala tieto dobroty robiť? Na balkóne už stála rada prázdnych pohárov.
„Nezahyniem tu predsa v samote, taká pekná!“ hovorila Zuzana svojim priateľkám. Tie jej odpovedali: „Nie! Hľadaj manžela! Je plno osamelých chlapov.“
Jedna z nich jej poradila agentúru „Najlepší manžel“. Zuzane sa to zdalo trochu smiešne a trápne ísť do agentúry. Ale na druhej strane, už mala štyridsaťdva, a táto cifra ju znepokojovala. Staré babičkine hodiny na stene s rachotom odpočítávali plynúci čas.
A tak sa Zuzana objavila v agentúre. Prívetivá pani v malinových okuliaroch povedala:
– U nás nájdete naozaj tých najlepších. Poďme sa spolu pozrieť do našej databázy, posaďte sa vedľa mňa!
– No, samozrejme, všetci sú pekní, – usmiala sa Zuzana. – Ale ako spoznať človeka? Ako zistiť, že je ten pravý?
– Na to máme systém, – odpovedala pani. – Dáme vám ich na týždeň. Dostatočne dlhý čas na to, aby ste zistili, či je ten pravý alebo hľadajte ďalej.
– Ako to funguje?
– Takto! Týždeň bude s vami bývať. Viete, my tu nie sme nesmelé nevesty, ideme rovno na vec. A u nás bláznov ani maniakov nenájdete.
Zuzana sa zrazu nadchla. Tá myšlienka sa jej veľmi zapáčila. Spolu s pani v malinových okuliaroch vybrali päť kandidátov. Zuzana zaplatila menšiu sumu, a rýchlo sa vrátila domov. Prvý mal prísť už dnes večer.
Zuzana si obliekla zelené šaty – farba nádeje. A náušnice s diamantmi, ktoré tak zriedka vyberala zo starej šperkovnice.
Cŕŕŕ! – zvonček pri dverách.
Zuzana najprv nazrela cez kukátko. A videla ruže. Potichu zajačala od radosti. Otvorila dvere. Muž bol elegantný, áno, ako na fotke.
Sadli si k stolu, Zuzana mala všetko pripravené. Kyticu umiestnila do stredu. Zuzana sa tajne pozerala na príjemného hosťa a myslela si: „To je ono! Iného netreba. Tento!“
Začali jesť šalát. Potenciálny manžel sa zamračil: „Prečo je to také presolené?“. Zuzana sa nesmelo usmiala, podala mu pečenú kačicu. Potenciálny manžel žuval kúsok: „Trochu tuhá…“. Nezapáčilo sa mu ani ostatné. Pre tú námahu Zuzana zabudla na hlavné – víno, to si dlho vyberala. Rozliala, povedala: „Na zdravie!“. Hosť ovoňal pohár, trošku upil: „Niečo lacné.“ Vstal: „Pozriem sa, čo tu máš za vybavenie…“
Zuzana zobrala kyticu, podala mu ju: „Ruže vôbec nemám rada. Dovidenia.“
V noci Zuzana trochu plakala, bolo jej smutno. Ale ešte ju čakali štyri stretnutia.
Druhý vyvolený sa objavil ďalší večer. Vstúpil sebavedome: „Ahoj!“. Od neho bolo cítiť vodku. Zuzana sa opýtala: „Už si niekde oslávil naše stretnutie?“ Usmial sa: „Ó, no tak! Počuj, televízor máš? Teraz sa začína zápas. Slovan – Trnava. Zároveň všetko preberieme.“ Zuzana ostro odpovedala: „Televízor doma budeš sledovať“.
V noci znova plakala osamote.
Po dni prišiel tretí kandidát. Nič moc krásavec, stará bunda, neupravené nechty. A topánky v blate. Zuzana už premýšľala, ako ho slušne otočiť preč. Ale rozhodla sa, najprv ho nakŕmiť. Ten jedol hladne, rýchlo a veľmi chválil Zuzanu. Dokonca bola zaskočená. Vytiahla nakladané uhorky. „Bože môj! – zvolal nie príliš pohľadný muž. – To je to najlepšie, čo som kedy jedol!“
Vtedy odbili babičkine hodiny. Nepohľadný horlivec načúval: „Čo to za zvuk?“. Vošiel do izby, postavil sa na stoličku, poprezeral hodiny: „Hneď ich opracujem! Máš nástroje?“
A čoskoro hodiny zase šli hladko a čisto, bolo Zuzane radosť počúvať taký jemný zvuk. Pomyslela si, že je to znamenie. Tento nepohľadný by sa mal stať jej manželom. Je so všetkým dobrý, zručný, a to, že topánky a nechty nevyzerajú najlepšie, je maličkosť, to sa umyje, vyčistí. Huff, a bol tretí, šťastné číslo.
Očakávala ich noc. Áno, Zuzana sa na ňu pripravila, šla do kozmetického salóna, prestrela romantické prádlo s veľkými ružami (hoci skutočne ich mala rada). Keď vyšla z kúpeľne, jej hosť už driemal, tak, ako bol, oblečený. Zuzanu to neznervózňovalo. Pozerala sa na spiaceho s nehou: „Unavený, chudák“. A opatrne si ľahla pod perinu vedľa.
A potom sa začala nočná mora. Tento majster začal chrápať. Virtuózne, mohutne, bohato. Zuzana sa prikrývala vankúšom, potom jeho, potom obrátila spiace telo – márne. Nespala celú noc, trpela.
Ráno vyšiel hosť do kuchyne, kde sedela zamračená Zuzana: „No čo? Mám večer priniesť veci sem?“
Zuzana pokývala hlavou: „Nie, prepáč. Si dobrý, ale… Nie!“
Štvrtý, bradatý, Zuzane pripadal ako hrdina zo starého dobrého filmu o geológoch. Dokonca mu dovolila fajčiť priamo v kuchyni. Bradáč si potiahol, povedal: „Zuzana, ale musíme sa hneď dohodnúť. Som slobodný muž. Mám rád rybolov, rád chodím s priateľmi. A nemám rád, keď mi volajú a pýtajú sa – kde si, kde si? Dobre?“
Zuzana sa pozrela, ako oklepáva popol do kvetináča s orchideou, opýtala sa: „Možno rád chodievaš aj za ženami?“ Bradáč sa usmial: „A prečo nie? Hovorím, sloboda! To je normálne pre muža.“
Po ňom Zuzana dlho vetrala kuchyňu. Mala bolesti hlavy, cítila sa strašne vyčerpaná, ako keby z nej vypustili tri litre krvi. Dokonca ani nezačala umývať riad.
Ráno Zuzana otvorila oči, za záclonami bolo slnečno, radostne čvirikali vrabce. Zrazu si uvedomila, aký je to skvelý pocit. Sobota. Nikam sa neponáhľa, nikto jej nepřekáža, nikto jej nedrnká na nervy, nešuští a nechrápe. Riad? Umyje, kedy chce. Pokoj a sloboda.
A vtom zazvonil telefón: „Zuzana! Tu je agentúra „Najlepší manžel“. Dnes vás čaká ešte jeden kandidát, pamätáte? Je skvelý, tento už je naozaj pre vás!“
Zuzana doslova zakričala do telefónu: „Vymažte ma! Odstráňte z databázy! Už nikoho viac! Najlepší manžel je ten, ktorý nie je!“
Smejúc sa, široko roztiahla záclony.
