Život je plný prekvapení.
„Mami, odchádzam,“ nakukla do kuchyne Zuzana.
Eva sa otočila od sporáka a uprela na dcéru pozornosť.
„Čo?“, len sa opýtala. Zuzana dramaticky povzdychla a zrolovala oči k stropu.
„Nič. Kam tak vyparádovaná o tejto neskorej hodine? Namaľovaná? Rande? Nevrátiš sa pred nocou, dobre?“
„Dobre,“ neochotne odpovedala Zuzana a rýchlo vyšla von.
„Úplne dospelá,“ pomyslela si Eva. Zakryla panvicu pokrievkou a prešla k veľkému zrkadlu v predsieni. „Kde je mojich sedemnásť rokov? Ako rýchlo to uteká. Myslela som, že predo mnou je celý život, a teraz už mi zostáva menej ako polovica. Škola sa vlekla do nekonečna, potom život štartoval ako loptička z kopca. Vysoká škola, sobáš… Šťastie sa ukázalo ako slnko spoza mrakov a zase zmizlo.“ Upravila si vlasy. „No dobre. Dcéra je šikovná a krásna… Oj, zemiakmi…“
Eva zdupala a rozbehla sa do kuchyne. Chytila pokrievku, takmer ju upustila na zem. Zaškrínala od bolesti a fúkala na popálené prsty. „Nakrútená pred zrkadlom, skoro som zemiaky spálila…“, karhala sa.
Eva sa bez chuti najedla sama, potom si sadla pozerať seriál na druhom kanáli. Za oknom rýchlo stmavlo. Nevšimila si, ako zaspala. Zobudil ju mobilný telefón. Zaspane nepozrela na displej, bola si istá, že to volá Zuzana. Kto iný by jej v táto neskoro volal? Kamarátky nemala, tak len kolegyne z práce, spojené osamelosťou.
Veľmi sa čudovala, keď počula mužský hlas.
„Vy ste mama Zuzany Kováčovej?“
„Kto je to?“, opatrne opýtala sa Eva.
„Lekár z druhej mestskej nemocnice. Musíte prísť, vaša dcera mala nehodnú, potrebuje urgentnú operáciu. Je neplnoletá, preto je potrebný váh súhlas…“
„Akú operáciu?“, Eva sa stále nemohla spamätať. Ale v telefóne už zazneli krátke tóny.
Snažila sa spracovať, čo počula. To je omyl, dcéra vyšla iba na prechádzku. Aká nehoda? Ale doktor povedal jej meno. Hlava po náhodnom spánku myslela váhavo. Eva sa snažila spamätať, zopakovala si, že treba ísť do druhej nemocnice a zavolala si taxík. Rýchlo sa prezliekla, chytila kabelku a vybehla z bytu. Na výťah nečakala, po schodoch bude rýchlejšie. Vyšla z domu a k bytovke už približoval taxík, oslepujúc ju svetlometmi.
„Prosím, rýchlejšie… Dcéra je v nemocnici…“, zadýchla sa po behu po schodoch.
Celú cestu Eva chcela, aby vodič išiel čo najrýchlejšie, len aby sa presvedčila, že je to omyl, no zároveň v hĺbke duše túžila, aby išiel čo najpomalšie, aby sa nepriLen aby odložila nevyhnutnosť nešťastia, ktoré jej stínalo srdce predtuchou.
