“Život je plný prekvapení.”
“Mami, idem von,” nakukla do kuchyne Zuzka.
Hanka sa otočila od sporáka a pozrela sa na dcéru pohľadom, v ktorom sa miešali starostlivosť a údiv.
“Čože?” Zuzka prefíkane vydýchla a pohodila očami k stropu.
“Nič. Kam sa tak pekne obliekaš na noc? Namaľovaná… Rande? No nech sa ti darí, ale do noci nie, dobre?”
“Dobre,” odsekla neochotne Zuzka a rýchlo zmizla.
“Úplne z nej vyrástlo dievča,” pomyslela si Hanka. Zakryla panvicu a prešla k veľkému zrkadlu v chodbe. “Kde sú moje sedemnásť? Ako rýchlo to uteká… Myslela som si, že predo mnou je celý život, a už mi zostáva menej ako polovica. Škola sa vlekla donekonečna, a potom to išlo ako kameň z kopca. Vysoká, manželstvo… Šťastie sa ukázalo ako slnko za mrakom a zase zmizlo.” Upravila si vlasy. “Ale nech je. Dcéra je šikovná a krásna… Oj, zemiaky!”
Hanka zhltlo a vybehla do kuchyne. Chytila vrecúško, ktoré už začínalo smrdieť, a málo nevyhodila horúcu panvicu na zem. Zapískala od bolesti a fúkala na oparené prsty. “Zakrútená pri zrkadle, skoro som zemiaky spálila…” nadávala na seba.
Večerala sama bez chuti, potom sadla pozerať seriál na druhom kanáli. Vonku sa rýchlo stmievalo. Nevšimla si, ako zaspala. Zobudil ju až mobil. Zo spánku nevidela, kto volá, ale bola si istá, že Zuzka. Kto iný by jej volal tak neskoro? Kamarátky ani nemala, iba pár kolegýň z práce, ktoré spájala spoločná samota.
Prekvapil ju mužský hlas.
“Ste mama Zuzany Kováčovej?”
“Kto ste?” opatrne sa spýtala Hanka.
“Doktor z druhej mestskej nemocnice. Musíte prísť, vaša dcéra mala nehodu, potrebná je urgentná operácia. Je neplnoletá, takže potrebujeme váš súhlas…”
“Akú operáciu?” Hanka sa ani teraz nevedela spamätať. Ale v telefóne už počula len krátke pípanie.
Snažila sa spracovať, čo počula. To musí byť omyl, dcéra išla von. Aká nehoda? Ale doktor povedal jej meno. Hlava ešte spalá od náhleho zobudenia myslela pomaly. Hanka sa snažila spamätať, zopakovala si, že musí ísť do druhej nemocnice, a zavolala si taxík. Rýchlo sa prezliekla, chytila kabelku a vyrazila z bytu. Na výťah nečakala, schodmi to bolo rýchlejšie. Keď vyšla z domu, taxík už čakal pred vchodom, oslepujúc ju svetlometmi.
“Prosím, čo najrýchlejšie… Moja dcéra je v nemocnici…” vydychla po behu po schodoch.
Celú cestu Hanka striedavo poháňala vodiča, aby čím skôr zistila, že ide o omyl, a zároveň sa tajne modlila, aby jazdil čo najpomalšie, len aby odsunula nevyhnutnosť toho, čo ju čaká.
Vletela na príjem a hneď uvidelHanka sa oprela o stenu, keď vtom zo sál vybehol doktor so správou, že Zuzka je mimo nebezpečenstva, a v tom okamihu jej srdce konečne našlo pokoj.
