Život s pocitom nedopovedanosti
„Mami, kde sú moje plyšové hračky?“ – Zuzana rýchlo obzerala izbu, ktorá sa za jedno ráno zmenila z útulného hniezdička na sterilnú miestnosť. – „A na poličke boli moje hračky z Kinder vajíčok, tiež ich nevidím!“
„Zuzka, dala som ich tete Anke. Má takú peknú vnučku, rozkošnú. Teta Anka povedala, že jej Anička celé ráno neodíde od tašky s tvojimi hračkami,“ ozval sa hlas mamy z vedľajšej miestnosti.
„Čo to má znamenať? To je nejaký vtip? Mami, to sú moje veci! Moje hračky!“ – so slzami v očiach Zuzana vošla k mame a takmer zakričala.
„Panebože, dospelá slečna, a brečí kvôli nejakým hlúpostiam. Dala som ich tete Anke, má vnučku, nech si aspoň niekto zahrá. Tvoje len stáli a zbierali prach. Alebo sa v sedemnástich budeš hrať ako malé dieťa? A prestaň brečať, akoby som ti darovala celú izbu!“
„Tak nebudem prekvapená, keď nabudúce to tak dopadne! Prídem domov a zistím, že ma vyhostila ďalšia vnučka alebo dcéra tvojej kamarátky!“ – v záchvate hnevu vykrikla Zuzana a ponáhľala sa ku vchodovým dverám.
A tak to bolo vždy. Zuzana od pätnástich rokov začala brigádovať, aby nemusela žiadať mamu o peniaze na oblečenie a kozmetiku. A keď si z prvej výplaty kúpila sveter a džínsy, mama okamžite prešpikovala jej skriňu a vytiahla z nej tašku „zbytočných“ vecí.
„Teraz zarábaš a susedka z tretieho poschodia má dcéru, ktorá rastie. Ty sama vidíš, ako žijú. Je ti to ľúto?“ – s výčitkou povedala mama, keď Zuzana strávila hodinu hľadaním obľúbeného trička.
„Mami, takto sa to predsa nedá! To sú moje veci! Aspoň by si ma mala opýtať!“
„Ja ti nič nedlžím, ale ty, nevďačná, nemáš žiadne právo ma poučovať! Tieto veci som ti kupovala zo svojich peňazí,“ odsekla mama.
„Či ona to naozaj nechápe?“ – nahnevala sa Zuzana, sediac pri poloprázdnej skrini. – „Ako môže jednoducho vzdať a dať veci cudziemu človeku?“
Nabudúce, keď Zuzana prišla zo školy, objavila prázdnu knižnú poličku. Séria kníh, ktorú začala zbierať už v štvrtom ročníku, zmizla.
„Mami, darovala mi ich babka. Ty si ich nekupovala! Prečo to robíš?“ – znova s plačom dopytovala sa dievčina.
„Aj tak ich nečítaš, čo na tom záleží? Len zbierajú prach. A sú to detské knihy, už si dospelá, načo ti sú? Aj tak by sme ich odviezli na chatu a použili na podpálenie,“ nechápala mama.
„Či ich čítam alebo nie, to je jedno! Sú to moje veci! Zavolaj svojej kamarátke a nech ich vráti.“
„Ty si sa zbláznila? To by bola hanba. Nikomu volať nebudem. Nechápem, ako som ťa mohla takú vychovať. Lakomá a malicherná, presne ako tvoj otec. Ten ma vždy peskoval za každú ponožku, a ty si rovnaká.“
Toho dňa mama nepriznala, komu dala dcérine knihy. Odvtedy Zuzana kupovala len nevyhnutné veci, darčekom od mamy sa vyhýbala, aby nepočV ten večer, zatiaľ čo spolu sedeli pri horkom čaji, Zuzana a jej mama sa konečne zmierili, pochopili svoje city a sľúbili si, že budú viac otvorené a úprimné.
