Táňa bola veľmi unavená. Bola sama už šesť rokov, odkedy ju opustil manžel. Jej dcéra sa pred rokom vydala a odsťahovala sa do iného mesta.
Táňi bolo len štyridsaťdva, čo je skvelý vek pre ženu. Druhá mladosť. Táňa bola výbornou gazdinou, skvele varila, jej zavárané uhorky s paradajkami všetci považovali za majstrovské dielo. A komu teraz tie uhorky robiť? Na balkóne stáli rady prázdnych skleníc.
„Nemôžem skončiť osamote, taká krásna!“ – hovorila Táňa svojim kamarátkam. Tie jej odpovedali: „Nie! Hľadaj si manžela! Veľa je osamelých mužov.“ Jedna z nich navrhla Táňi agentúru „Najlepší manžel“. Táňa si pomyslela, že je to trochu trápne a smutné obrátiť sa na agentúru. Ale na druhej strane – už má štyridsaťdva, to číslo ju znervózňovalo. Staré babičkine hodiny na stene hlasno odbíjali plynúci čas.
A tak Táňa prišla do agentúry. Prívetivá dáma v ružových okuliaroch povedala:
– U nás sú naozaj tí najlepší. Poďme spolu pozrieť našu databázu, sadnite si vedľa!
– Všetci sú fešáci, – pousmiala sa Táňa. – Ale ako spoznám človeka? Ako pochopím, že je ten pravý?
– Máme to premyslené, – odpovedala dáma. – Požičiame ho na týždeň. Dosť dlhá doba na to, aby ste zistili, či je váš, alebo hľadáte ďalej.
– Koho požičiavate?
– Muža!
– Ako to?
– Tak! Týždeň žije s vami. Počúvajte, my tu nie sme hanblivé nevesty, ideme rovno na vec. A maniakov a bláznov tu nemáme.
Táňa sa náhle nadchla. Nesmierne sa jej táto myšlienka páčila. Spolu s ružovou dámou vybrali päť kandidátov. Táňa zaplatila malú sumu, rýchlo sa vybrala domov. Prvý mal prísť už dnes večer.
Táňa si obliekla zelené šaty – farba nádeje. A náušnice s diamantmi, ktoré tak zriedka vyberala zo starej šperkovnice.
Cŕŕŕ! – zvonček pri dverách.
Táňa sa najprv pozrela cez kukátko. Videla ruže. Dokonca trochu potichu zapišťala od radosti. Otvorila dvere. Muž bol elegantný, áno, ako na fotke.
Posadali si k stolu, Táňa všetko pripravila. Kytica bola v strede stola. Táňa sa ukradomky pozerala na príjemného hosťa a myslela si: „Všetko! Iných netreba. Tento!“
Začali jesť šalát. Budúci manžel sa zamračil: „Prečo presoliť?“. Táňa sa rozpačito usmiala, naservírovala mu pečenú kačicu. Budúci manžel ochutnal kúsok: „Žuvavá…“. Jemu sa nepáčilo ani ostatné. Pri starostiach Táňa zabudla na hlavné – na víno, dlho ho vyberala. Naleje, povie: „Tak na zoznámenie!“. Hosť ovoňal pohár, trochu upil: „Lacné nejaké“. Postavil sa: „Tak, uvidím, čo máš tu v byte…“
Táňa vzala kyticu, podala mu ju: „Ruže vôbec nemám rada. Zbohom.“
V noci si Táňa trochu poplakala, bolo jej ľúto. Ale ešte ju čakali štyri stretnutia.
Druhý nápadník prišiel na druhý večer. Všiel sebavedome: „No čau!“ Z neho cítilo vodku. Táňa sa spýtala: „Už si niekde oslávil naše stretnutie?“ Ten sa usmial: „Ach, no nič si z toho nerob! Počuj, máš televízor? Teraz začína zápas. Slovan – Košice. Zároveň to prediskutujeme všetko“. Táňa ostro odpovedala: „Televízor doma si pozeraj“.
Nocou si znovu osamela poplakala.
O deň neskôr prišiel tretí kandidát. Nebol pekný, stará bunda, neupravené nechty. A topánky v blate. Táňa už rozmýšľala, ako by ho slušne otočila. Ale predsa sa rozhodla ho najprv nakŕmiť. Ten jedol hltavo, rýchlo a veľmi chválil Táňu. Dokonca sa zahanbila. Vybrala zaváraniny. „Bože! – zvolal nepekne. – To je lepšie než všetko, čo som v živote jedol!“
Vtom odbili babičkine hodiny. Neprekrasný muž sa započúval: „Čo je to za škrekot?“. Prešiel do izby, postavil sa na stoličku, prezrel si hodiny: „Hneď ich opravím! Máš náradie?“
A čoskoro už hodiny odbíjali čisto a jasne, Táni bolo radosť počuť taký jemný zvuk. Myslela, že to je znamenie. Neprekrasný mala byť práve jej mužom. Je zručný vo všetkom, a že topánky a nechty nie sú práve, to nič, umyje sa, vyčistí. Navyše, bol tretím, šťastným číslom.
Teraz ich čakala noc. Áno, Táňa sa na ňu pripravila, išla do salónu krásy, prestrela zmyselné posteľné bielizeň s veľkými ružami (naozaj ich mala rada). Keď Táňa vyšla z kúpeľne – jej hosť už driemal, tak ako, nevyzlečený. Táňu to neznepokojilo. Pozrela sa na spiaceho s nežnosťou: „Unavený, chudák“. A opatrne si ľahla pod perinu vedľa.
A potom začala nočná mora. Tento majster začal chrápať. Virtuózne, silne, sýto. Táňa prikrývala seba, potom jeho vankúšom, potom otáčala spiace telo – márne. Nespala celú noc, trpela.
Ráno hosť vyšiel do kuchyne, kde sedela zamračená Táňa: „No čo? Prídem večer s vecami?“
Táňa pokrývala hlavou: „Nie, prepáč. Si dobrý, ale… Nie!“
Štvrtý, bradatý, sa Táni zdal ako hrdina starého dobrého filmu o geológoch. Dokonca mu dovolila fajčiť priamo v kuchyni. Bradáč si potiahol, povedal: „Táňa, ale musíme sa hneď dohodnúť. Som slobodný muž. Rád chodím na ryby, rád sa túlam s priateľmi niekam. A nemám rád, keď mi stále telefonujú a pýtajú sa – kde si, kde si? Dobre?”
Táňa sa pozrela, ako oklepal popol do kvetináča s orchideou, spýtala sa: „Možno si aj na iné ženy tiež?“ Bradáč sa usmial: „A prečo nie? Hovorím – sloboda! To je pre chlapa normálne.“
Po ňom Táňa dlho vetrala kuchyňu. Mala migrénu, cítila sa neuveriteľne unavená, akoby z nej niekto vypustil tri litre krvi. Ani sa nezdržala umývať riad.
Ráno Táňa otvorila oči, za závesmi bolo slnečno, čvirikali veselé vrabce. Táňa zrazu pochopila, aké je to príjemné. Sobota. Nikam sa neponáhľa, nikto ju neobťažuje, nikto nemrmle, nešuští, nechrápe. Riad? Umyje, keď sa jej chce. Pokoj a sloboda.
A tu zrazu zazvonil telefón: „Tatiana! Kontaktuje vás agentúra „Najlepší manžel“. Dnes máte ďalšieho kandidáta, pamätáte? Ten je skvelý, tento je už naozaj váš!“
Tatiana takmer zakričala do telefónu: „Vyčiarknite ma! Odstráňte ma z databázy! Už nikoho nepotrebujem! Najlepší manžel – ten, ktorého niet!“
A so smiechom roztvorila závesy.
