**Láska na celý život**
V štrnástich rokoch na Zuzku dopadli všetky domáce povinnosti, starostlivosť o chorú matku a ešte musela dobre študovať v škole. Snila o tom, že sa stane lekárkou.
“Mami, keď dokončím vysokú, budem ťa liečiť. Ty sa určite uzdravíš. Ešte si mladá,” hovorila svojej matke.
Potichu plakala vo svojej malej izbici z bezmocnosti a trpkosti. Žili v troch v meste, no v súkromnom dome na okraji. V podstate ako dedina – všetci o sebe všetko vedeli. Otec matke nikdy nepomáhal, sotva s ňou rozprával, ba ani so Zuzkou, bol hrubý. Nikdy od neho nikto nepočul láskavé slovo. A keď Marika ochorela, zbalil si veci a odišiel z domu.
Zuzka si najprv nevšimla, že otec niečo chystá – možno pracovná cesta. Pochopila to až vtedy, keď už stál vo dverách a povedal jej:
“Odchádzam od vás navždy. Takýto život nie je pre mňa, navyše s chorou ženou. Potrebujem zdravú ženu, nie chorú… Ty si už veľká, poradíš si. Peniaze ti budem posielať poštou.”
Myslela si, že žartuje, ale keď za ním s treskom zabuchli dvere, uvedomila si, že to vážne myslel. Marika ležala a usmievala sa, čo Zuzku zarazilo.
“Mami, čo sa tešíš? Ako budeme žiť?”
“Nejak, zlatko. Čo sme od neho mali? Len zlosť a hrubosť. Choď za strýkom Mišom a povedz mu, že som ťa poslala.”
“Dobre, mami,” kývla Zuzka a vykročila k susedovi naproti.
Už dlho vnímala, že strýko Mišo pozerá na jej matku inak. Otec tak nikdy nepozeral. Milan sa im vždy usmieval, komplimentoval matku. Na narodeniny jej priniesol kvety a krabicu čokolád, samozrejme, keď to otec nevidel. Zuzka si to všímala, ale nepýtala sa. Aj jej vždy niečo doniesol.
Otec nikdy nedaroval žiadne darčeky – ani manželke, ani dcére, ani ich neblahoželal k narodeninám. Marika sa správala slušne, ako sa na vydatú ženu patrí, aj keď susedky o nej hovorili, že je vetroplachá. Raz, keď mala Zuzka trinásť, počula, ako sa Milan matke vyznáva z lásky:
“Marika, vždy budem pri tebe a budem ťa milovať. Never pochybuj. Nech sa stane čokoľvek, môžeš sa na mňa spoľahnúť.”
Matka sa zasmiala a odpovedala:
“Ach, ja som inému zasľúbená a verná mu zostanem,” a dodala, “Milo, nepotrebujem vyznania.”
Keď Zuzke začal štrnásty rok, aj jej už behali po hlave chlapci. Chápala, že Milan matku miluje. No zároveň sa k nej správal slušne, nevtieravo, nekompromitoval ju pred susedmi. A naozaj – vždy bol pri nej. Nevedome porovnávala otca a Milana, a porovnanie nevyšlo v prospech otca. Aj ona k nemu cítila väčšiu náklonnosť.
Keď Zuzka vyrástla, zistila, že Milan bol matkin spolužiak. Opýtala sa jej:
“Mami, preči si sa vydala za otca a nie za strýka Mišu?” Marika sa nahnevala a nič nevysvetlila. Zuzka sa už nepýtala.
A potom prišla tragédia. Matka spadla a zlomila si nohu na dvoch miestach. Už sa zotavovala, no stav sa zhoršil. Na kosti sa vytvoril výrastok. Marika už nemohla chodiť, nezvládala vstať z postele. Otec sa o ňu starať nechcel – práve vtedy odišiel a viac sa nevrátil. Zuzka nikdy nezistila, či ešte žije. A ani ju to nezaujímalo.
Kým Marika ležala, Milan posielal pomoc cez Zuzku – zohnal lieky, donášal potraviny. Keď za ním Zuzka prišla, hneď pochopil, že sa niečo stalo. Žil sám, no v dome mal čisto a upratané.
“Strýko Mišo, mama povedala, aby si prišiel,” oznámila mu.
“A čo tvoj otec? To sa mu nebude páčiť.”
“Otec nás opustil. Včera večer odišiel navždy, presne to povedal.”
Milanovi netrebalo viac slov. Okamžite prišiel k nim. Dlho sedel pri matke, rozprávali sa. A potom už zostal navždy. Zuzka ani nezistila, ako sa to stalo. Malo to pocit, akoby s nimi žil odjakživa.
O Mariku sa staral láskavo a obetavo. Vodil k nej lekárov, vozil ju po nemocniciach, a postupne sa jej uľavilo. Marika sa postavila na nohy. Všetci boli šťastní. S Milanovým príchodom sa Zuzke výrazne uľavilo – zbavil ju domácich povinností a starostlivosti o matku.
“Zuzka, hlavne dobre študuj. Tvoj sen stať sa lekárkou sa určite splní,” podporoval ju a sám tomu veril.
Občas Zuzka videla, že je Milan zachmúrený, ale mlčal. Pred Marikou sa usmieval. Neskôr zistila, že počul klebety o matke:
“Kde to kto videl, aby sa sused staral o chorú ženu. Niet divu, že ju muž opustil. Chudobka mrzák a ešte si k sebe dotiahla chlapa,” a podobné reči.
Milan sa snažil nevenovať im pozornosť, no trápilo ho to. Marika začala chodiť, najprv s palicou, no časom sa to zlepšilo. Chodili spolu do obchodu, on ju podporoval, aby nohu cvičila. Postupne sa jej stav zlepšil. Marika rozkvitla. Ak predtým chodila so sklopenou hlavou, teraz kráčala hrdo po boku Milana. Nebolo šťastnejšieho páru.
Susedka Alžbeta im raz povedala:
“Marika, ani ťa nepoznám! Pekne si vyzerala, a Milan sa na teba ani nevie nabažiť. Hlavne si z ľudí nič nerob.”
“A ja ani nerobím,” usmiala sa Marika. “Šťastie sa nedá schovať, tak sa nebudem tváriť inak. Žijem, ako chcem.”
Študovať bolo ťažké, no Zuzku to bavilo.
Klebety im ešte dlho lietali za chrbtom, no časom utíchli. Lenže keď susedy zbadali, že Marika je tehotná, opäť začali šiškať:
“Starmatka,” štepotali, “takmer štyridsiatka a ešte rodí. Nestydka.”
Milan a Marika sa
