Človek som vyklepaný rozličnými hrôzami a peripetiami, ale na toto ma život naozaj nepripravil.
Moja fenka Alma ochorela.
Ale ako ochorela… Prežrala sa všelijakými dobrotami.
Kde tá pätnásťcentimetrová potvorka skrýva šesť ďalších žalúdkov, to fakt netuším. Vydiera jedlo s odhodlaním typickým pre profesionálnych sirotách a nikdy nie je sýta.
My, jasné, sa na to vždy chytíme a kŕmime ju z celého srdca. Ako hlupáci, veru. Milujúci blázni. Veľmi súcitní.
A ako jej nemôžem ľutovať? Má oči ako v tej piesni, ktorú môj otec priviezol z expedície po Orave a spieval mi namiesto uspávanky: “A ja som sedel a smútil, že málo jem a veľa (prepáčte) som mal možno.”
S každým pohľadom ma zasiahne ako keby to malo byť poslednýkrát. Ako jej odoprieť kúsok mango alebo kapra?
Našťastie ešte nepije. Ani neviem, ako by sme to zvládli.
Takže, fenočka sa opäť prežrala a zoslabla. Zrazu, v jednom momente. Taký veselý psík a hop, už sa tvári ako umierajúca labuť – krk v uzle, zapnite, moji milí, Sen-Sansa.
Zbláznili sme sa. Hľadali sme kliešte. Teplomer sme jej zasunuli pod chvost. Teplomer sa nejak pokazil. Zatvorila oči, rozlúčila sa s nami a položila sa umierať.
Taxi. Zácpy. Rozlúčkové slzy. Najlepší veterinár v celom vesmíre.
Keď je ešte zdravá a otravuje svojím neviazaným apetítom, hovoríš si: “Prečo sa vôbec zaoberám týmto zvieracím podnikaním, ušatá, radšej ju vrátim do útulku a mám pokoj, celú dušu mi zjedla!” Ale keď ochorie, tak: “Moja malinká, ako bez teba teraz môžem žiť?”.
Dostali sme sa tam. Veterinár povedal sakrálne: “Chlad, hlad, pokoj!”. Deň bez vody, bez jedla, potom pomaličky dávať piť, pichol jej niečo vrcholne mocného, teplomer opäť do toho istého miesta.
Trochu nás upokojil a poslal domov.
Hodinu po injekciách sa zviera usmialo, Sen-Sansa vypnuli a v očiach sa opäť rozžiaril ten hladný oheň. Jesť! Piť! Dajte! Teraz zomriem, nepriatelia!
Miesto na podlahe, kde predtým stáli misky, vyhladila až do lesku. Aspoň pod stolom objavila nejaké náhodou tam ležiace viečko a naháňala ho po dome až do rána, v nádeji, že jej niečo hodíme na zjedenie.
Ale nie. My sme boli neoblomní.
Strach a hrôza nastali, keď sme si spomenuli, že v dome je ešte aj mačka a tá tiež potrebuje jesť a piť.
Pane… Dvere, ktoré sme s Júliusom držali spolu svojimi silnými telami, kým mačka jedla, sa otrasli, akoby z tej strany, kde bola malá fenka, búchali obrovským nástrojom. Ale my sme odolali na všetkých pozíciách.
Do rána sme žili v napätí, pretože fenka svojimi piatimi labkami trikrát skúšala otvoriť chladničku.
Vzdychala a vzdychála od únavy tak, že sme sa minimálne desaťkrát zamysleli nad jej ochorením.
Potom si to nešťastné stvorenie sadlo na podlahu, presne oproti mojej hlave a hypnotizovalo ma pohľadom až do šiestej hodiny ráno, nedovolilo mi zaspať.
Ráno som sa rozhodla, že celá rodina nebude jesť, kým nedostaneme povolenie od veterinára, pretože aj pri pohľade na šálku kávy fenka začínala skákať takmer do výšky tváre. Nie mojej, žiaľ. Iľka. A chlapec, prepáčte, má už 192 centimetrov a ešte pred sebou má dlhý život…
Na obed som sa vzdala a potichu som sa preplížila k chladničke. Ticho, jedným mocným pohybom som otvorila plechovku s mladým hráškom, naberala lyžicu, ale ruka sa mi triasla a dve guľôčky, nedoskočili do úst a spadli mi na papuču.
Pane… Takmer som sa tragicky zranila… Pane… Táto malá nenásytná potvorka zhltla tie guľôčky aj s králičím brmbolcom, ktorý tak zdobil moju domácu obuv…
A pred nami je ešte týždeň diétneho cvičenia.
Ako máme žiť a kde ujsť, naozaj neviem. Píšem z kúpeľne, zamknutá. Ak niečo, nezabúdajte na mňa v zlom.
Myslím, že moje telo jej vystačí maximálne na tri dni.
A potom? Strach pomyslieť…
