Bol som človek, ktorý prežil všelijaké strašidelné a krízové situácie, ale to, čo sa mi stalo, ma na to vôbec nepripravilo.
Moja psíčka, menom Beta, ochorela. No, ako by som to povedal… prejedením sa rôznymi dobrotami.
Kde sa toto malinké pätnásťcentimetrové zviera schováva s takou hromadou žalúdkov, na to fakt neviem prísť. S jedlom sa správa tak, ako by to bol profesionálny hladný chlapec, a nikdy nie je dosť nasýtená.
My, samozrejme, na to všetko dávame a krmíme ju s otvoreným srdcom. Ako hlupáci, naozaj. Milujúci hlupáci. Veľmi súcitní.
A ako sa inak má človek k takému psíčkovi správať? Má oči, ktoré by ste nájdete v tej piesni, ktorú môj otec priviezol z výpravy na Slovensko a spieval mi namiesto uspávanky: „a ja sedel s plačom, že málo jem a veľa (prepáčte) robím“.
Sleduje nás vždy tými očami, akoby to bol posledný pohľad. Ako môžem nedopriať psíčkovi kúsok manga alebo rybičky?
Našťastie, aj keď je taká hladná, aspoň nepije. Ani neviem, ako by sme sa v tejto situácii vyrovnali.
Tak sa stalo, že sa Beta zasa prejede a zrazu sa cítila hrozne. Rýchlo a naraz. Najprv to bol šťastný psík a potom už len umierajúca labuť – krk akoby zamotaný, pustite prosím, moji milí, Sen-Sansa.
Snažili sme sa zistiť, čo sa deje. Hľadali sme kliešte, merali sme teplotu. Teplomer sa pokazil. Zamihala očami, rozlúčila sa s nami a ľahla si na smútenie.
Taksi. Zápchy. Rozlúčne slzy. Najlepší veterinár vo vesmíre.
Kým je zdravá a otravuje nás s nesprávnym apetítom, pomyslíme si: „Prečo som sa do tohto psieho chovu vôbec pustil? Mal by som ju vrátiť do útulku! Srdce mi zjedla!“ Ale keď umiera, tak: „Moja malá Beta, ako bez teba teraz prežijem?“
Dostali sme sa na miesto. Veterinár vyhlásil: „Chlad, hlad a pokoj!“ Po celý deň sme jej nedávali vodu ani jedlo, potom pomaly začali podávať vodu a dostala aj nejaké injekcie. Teplomer znovu dostala do toho istého miesta.
Trochu nás upokojil a poslal domov.
O hodinu po injekciách sa psíčka zúfalo usmiala, Sen-Sansa vypnuli a v očiach jej zažiaril ten istý nenásytný plameň. Chcem jesť! Chcem piť! Dajte mi! Teraz zomriem, škrtiči!
Miešte na podlahe, kde predtým stáli misky, vylihčovala do lesku. Pod stolom našla nejaké zakryté veko a honila ho po celom dome až do rána v nádeji, že tam niečo padne z jedla.
Ale nie. My sme boli neoblomní.
Desivá situácia prišla, keď sme si uvedomili, že máme doma aj mačku a tá tiež potrebuje jesť a piť.
Ach, Bože… Dvere, ktoré sme držali spolu so švagrom, aby mačka mohla jesť, sa triasli, akoby tam na druhej strane, kde bola Beta, niekto búral steny. Ale my sme odolávali z celej sily a ubránili sa.
Celú noc sme žili v obave a hrôze, pretože Beta sa snažila trikrát otvoriť chladničku svojimi labkami.
Stonala a hrčuvala tak, že sme sa niekoľkokrát zamysleli nad tým, či vôbec nie je zdravá.
Potom sa ochudobnená psíčka posadila na podlahu, presne oproti mojej hlave, a hypnotizovala ma svojím výčitkovým pohľadom až do šiestej ráno, nedovolila mi zaspať.
Ráno som sa rozhodla, že celá rodina nebude jesť, kým nedostaneme signál od veterinára, pretože aj pri pohľade na šálku kávy psíčka začínala poskakovať takmer do výšky mojich pier. Nie mojich, žiaľ, ale Iľo. Ten chlapec, prepáčte, má už 192 centimetrov a ešte mu len žiť…
Na obed som vzdala a potajomky podlízala k chladničke. Bez zvuku, jedným silným ťahom som otvorila plechovku zeleného hrachu, nabral som lyžicu, ale ruka sa mi triasla a dve guľôčky, ktoré sa nedostali do úst, padli na moje papuče.
Pane Bože… Takmer som prišla o nohu… Pane Bože… Tento malý nenásytný žrút sa do hrachových guľôčok zakusol aj s králikovou pomponkou, ktorá tak ozdobila moje domáce papuče…
A ešte pred nami je týždeň diétneho cvičenia.
Ako život prežijeme, netuším. Píšem z toalety, zamknutá. Ak niečo, nezabudnite na mňa zle.
Myslím, že moja postava jej vydrží maximálne tri dni.
A potom? Desivé vyslovenie….
