Žiť pre seba
„Veď ja mám len 49…“ – Marta zmätene hľadela na lekára. – „Úplne nič sa nedá urobiť?“ – S nádejou sa opýtala.
„Pri správnej liečbe a absolvovaní určitých procedúr môžeme ten čas posunúť, povedzme ešte o rok alebo rok a pol,“ odpovedal doktor Peter Jurčík, poklepkávajúc ceruzkou po stole, ktorou si predtým robil poznámky do Martinej karty. Počas svojej dlhej kariéry si zvykol na šok, slzy, hystériu a dokonca aj obvinenia. Reakcia pacientov na diagnózu „rýchla smrť“ bola rôznorodá.
„Počkám na správne rozhodnutie,“ odpovedala žena a odišla. Donedávna Marta nemala významnejšie zdravotné problémy. S chrípkou sa potýkala zriedkavo. Pred pár mesiacmi si všimla, že s jej telom niečo nie je v poriadku a išla do nemocnice. Nádor podľa lekárov nebol operabilný. Šesť až osem mesiacov – predpovedal doktor Jurčík. Marta sa nerozplakala ani neobviňovala nikoho, že si včas nevšimli jej ochorenie. Marta si uvedomila, aké krátke je 6 mesiacov. Nestihne sa ani dožiť svojho životného jubilea.
„Dnes je nádherný deň,“ prerušil Martu hlas. Po odchode z nemocnice si sadla na lavičku, zamyslene sedela, keď si vedľa nej sadol starší muž. Oprel si ruky o palicu, snažil sa byť úplne vzpriamený a mžouril do slnka.
„Ospravedlňujem sa, ak som vás vyrušil,“ ospravedlnil sa starý muž, keď si všimol, že sa Marta zľakla.
„To nič,“ donútila sa usmiať. „Počasie je naozaj nádherné.“
„V mojom veku ma tešia aj daždivé dni. Ale za takéto slnečné som obzvlášť vďačný. Môžete to považovať za starú záľubu, ale chcem, viete, aby môj posledný žijúci deň bol teplý a jasný.“
„Rozprávate o smrti tak pokojne,” prekvapene sa ozvala Marta.
„Mám 94,“ zasmial sa starček. „A navyše, nikto nie je chránený pred smrťou. A kto vie, v akom veku príde za tebou? Na smrť treba byť pripravený vždy. Škoda, že som to pochopil príliš neskoro sám. Inak by som mnohé veci neodkladal na neskôr. Ktovie, možno sa neskôr nikdy nedostaví.
Ak by ste presne vedeli, že zomriete zajtra, čo by ste urobili? Ospravedlňte moje staré myšlienky. Nemám sa s kým rozprávať. Moji spolubývajúci v izbe sú strašní týchmaleri, len sa sťažujú a vzdychajú. Je tam až ten hospic. Niet divu, že ak sa tam dostanete, je len jeden východ. Preferujú ale túto lavičku a park nadokruzniak. Posledná cesta,“ rozosmial sa starček. „Prečo som tu stále? To je už iná otázka. Nemám peniaze. Príbuzní ma dali sem, byt je už prepísaný na vnuka a aj dôchodok si za mňa berú. Ale neobviňujem ich. Sú mladí. Asi si myslia, že ich potrebujú viac. Ospravedlňujem sa ešte raz za túto reč,“ ospravedlnil sa starček.
„Nie, nie to nič,“ počúvala Marta pozorne. Medzi obočím jej vznikla hlboká vráska.
Cítila, že celý život žila inak, ako chcela. A teraz si to zrazu uvedomila. Svoju prácu nemala rada, ale platili ju dobre. Najprv splácala hypotéku. Potom pomáhala dcére a zaťovi. Preto sa tam držala. Ani svojho manžela už dávno nemilovala. Pred desiatimi rokmi sa dozvedela, že jej je neverný. Ešte aj s rôznymi ženami a pravidelne.
Marta plakala od sklamania, no myslela si, že rozvod by ju urobil nepotrebnou. Ak už nie je zaujímavá ani pre svojho manžela, ktorý kedysi kľačal a žiadal ju o ruku. Marta sa považovala za dobrú manželku. Neustále upratovanie, útulný domov, polievka, hlavné jedlo a nikdy žiadne scény. Milovala svoju dcéru a snažila sa jej dať to najlepšie, čo mohla. Rozmaznávala ju. Aj na úkor seba. Teraz jej však dcéra volala len vtedy, keď potrebovala postrážiť vnuka alebo sa posťažovať, že jej manželovi opäť nevyplatili prémiu, a čoskoro bude zima/jar/leto/rok, a žiadne slušné topánky/ bunda/kabát/atď. Dcéra/zięť/vnuk/nemá.
Marta pochopila a poslala peniaze, odložila kúpu nových topánok/bundy/kabátu pre seba. Okrem toho Marta tajne šetrila peniaze, ako sa hovorí, na zlý deň, pamätajúc na tvrdé deväťdesiate roky.
„Podám žiadosť o rozvod,“ prekvapila manžela, keď sa vrátila domov. „A o rozdelenie majetku. Byt si môžeš nechať, ak mi vyplatíš moju časť. Nebudem potrebovať byt. Odpíšem sa z neho, ty tu zostaň, je to pre teba pohodlné. Usmiala sa Marta, obzerajúc sa po izbe.
„Kam?“ Bola prvá otázka, ktorá mu napadla.
„Cestovať.“ jednoducho povedala Marta. – Rozviesť sa dá aj bez osobnej prítomnosti. Premýšľaj pár dní, zatiaľ budem na chate u Ľubky“ pokúšala sa pokojne pokračovať, pri tom ako si balila kufor.
„Vážne tomu nerozumiem,“ povedal jej zmätený manžel.
„Mali sme to urobiť skôr. Ešte sa obaja stihneme aspoň raz stretnúť pre šťastie.“
V práci napísala žiadosť o dovolenku bez mzdy s následným rozviazaním pracovného pomeru, aby sa vyhla výpovednej dobe. Zobrala všetky úspory a sadla si vybrať výlety.
-„Mami, vyzdvihneš dnes malého Kika? Sme trochu unavení a večer chceme ísť na večeru do reštaurácie.“ – Zavolala dcéra toho istého dňa.
„Nie.“
„Eee, prečo?“ – Nezvyknutá na také odpovede sa pýtala dcéra.
„Mám svoje veci“.
„Nemôžeš ich presunúť na iný deň? Vieš, u nás sa chystá stretnutie, nemôžeme neprísť.“ namietala dcéra smutným hlasom.
„Najmite si opatrovateľku.“
„Mami, ale to je drahé.“ rozhorčila sa dcéra.
„Na reštauráciu máte, na opatrovateľku tiež nájdete.“ Marta bola neoblomná.
Dcéra niečo uverejnila, ale zložila telefon. Marta si ťažko vzdychla, ale rozhodla sa, že urobila správne.
V Ľubkinej chate bolo pokojne a útulne. Jeseň bola suchá a teplá. Vo večernom vzduchu sa šírila vôňa kvetín a jabĺk. Marta dlho sedela v hojdacej stoličke, detinsky zdvihla nohy. Premýšľala. Najprv si myslela, že je hrozná egoistka, ak práve teraz takto zaobchádza so svojimi blízkymi. Potom si opäť spomenula na starčeka z nemocničného parku. A povedala si, že celý život žila pre niekoho iného. Má už málo času, nemôže si konečne užívať pre seba? Nakoniec sa rozhodla, že robí všetko správne, a sama sa do seba usmiala.
Manžel volal vo vzťahoch, ale to bolo skôr zo zvedavosti a pre formu. Marta chápala, že aj pre neho vzťahy dávno vyprchali, a držala sa svojho názoru. Po troch dňoch ustúpil a súhlasil, že jej vyplatí majetkovú čiastku počas pár mesiacov. Marta bola spokojná. O dva dni neskôr už sedela v reštaurácii na pláži. Počet tých, čo sa prišli potešiť s „sametovou sezónou“, bol veľký. Marta sledovala prechádzajúce a podobne sediace v kaviarni rodinky, páry a pre zábavu si vymýšľala príbehy o ich živote.
„Dobrý večer. Prepáčte, toto miesto je voľné?“– Prišiel k ich stolu muž.
„Prosím, sadnite si,“ neodolávala Marta.
„V takýto nádherný večer by bolo zločinom zostať v izbe. Zdá sa, že všetci ostatní urobili dnes to isté. Nie sú žiadne prázdne stoly.“ Zasmial sa muž ospravedlnivo.
„Majú pravdu. Marta,“ predstavila sa.
„Juraj,“ odpovedal muž. „Som spisovateľ, a často si ma večery uchytí inšpirácia, preto som veľa krásnych večer som premeškal. Dnes som rád, že myšlienky neprúdia a vybral som sa na čerstvý vzduch,“ dodal Juraj, dávajúc najavo, že stretnutie s Martou urobilo večer ešte krajším.
„Zaujímavé. O čom píšete?“ pýtala sa Marta.
„Príbehy o ľuďoch pre ľudí,“ pokrčil rukami spisovateľ.
„Poznám niekoľko zaujímavých príbehov. Napríklad, vidíte ten pár tam?“ Marta ukázala na mladých ľudí sediacich pri susednom stolíku. Oni sa jemne držali za ruky a skoro dotýkacimi čelami si pozerali do očí. „Viete, o čom sa šepkajú?“
A Marta začala rozprávať príbeh, ktorý si práve o nich vymyslela. Mladý muž začal v príbehu ako začínajúci maliar bez haliera vo vrecku a dievča ako dcéra oligarchu, ktorý bol prirodzene proti ich vzťahu. Ale to zaľúbencov nezastavilo. Opustilo všetko a utieklo so svojím milým. Dnes je ich prvý večer ich slobodného života. Dievča verí vo talent mladého muža a s nadšením ho presviedča, že sa im to podarí. A on prisahá, že kvôli nej klesne až do pekla, aby bol prvý, kto namaloval pravú tvár diabla.
„Poznáte ich?“ pýtal sa Juraj, úkosom sledujúc pár.
„Nie.“ Usmiala sa Marta. „Toto som práve vymyslela, myslíte si, že by som mohla byť spisovateľkou?“
„Príbeh je všeobecne už známy, ale aktuálny kedykoľvek. Ak by hrdina skutočne namaloval diabla, zostúpil do pekla, preslávil sa a potom by sa zbláznil, bolo by to zaujímavé,“ Juraj sa zapojil do hry. „A čo si myslíte o tej spoločnosti?“ – ukázal pohľadom na stôl, pri ktorom sedeli dve ženy a dvaja muži. Traja z nich živo diskutovali, zatiaľ čo štvrtá žena s neprítomným pohľadom hľadela na more.
„No tu je to celkom jasné…“ Marta sa chytro pousmiala a začala tvoriť nový príbeh.
——-
„Rita, čo na to hovoríš? Páči sa ti to?“ – Juraj s napätím sledoval Martinu reakciu na malý domček ovitý liánmi divokého viniča. „Záhrada je trochu zanedbaná, ale inak dobré. Čo myslíš?“
„Je to tu pekné.“ Súhlasila Marta, ale Juraj z jej hlasu cítil smútok.
„Čo je?“ Objala Martu okolo pliec.
„Všetko je v poriadku. Prepáč, len som unavená.“ Marta sa pokúsila usmiať.
Pomaly prešlo dva mesiace od toho večera. Juraj sa zamiloval do Marty ako chlapec, až po uši a na prvý pohľad, ako sám tvrdil. Marta mala podobné city, a to ju desilo. Ale najviac ju desila choroba, čas, ktorý sa jej sypal cez prsty, a že Jurajovi nič nepovedala. Juraj navrhol, aby zostali na pobreží.
„Môžem písať kdekoľvek a ty mi budeš mojou múzou.“ Už si predstavoval ich šťastný život v útulnom domčeku s výhľadom na more.
„Skvelý nápad. Naučím sa starať sa o záhradu a piecť tvoje obľúbené tekvicové koláče.“ Marta jemne pobozkala Juraja na tvár. Zaháňala vrúce myšlienky. „Nech je, ako bude. Nič nebudem hovoriť,“ rozhodla sa.
Presťahovali sa do domu a boli šťastní. Ráno pili spolu kávu pri okne, večer sa prechádzali pozdĺž brehu. Aby Martu cez deň zabavila, rozhodla sa nájsť si prácu. A začala pracovať ako dobrovoľníčka v charitatívnom fonde. Užilo si pomáhať ľuďom. Tak uplynul ďalší mesiac, potom druhý, a Marta stále čakala, že sa jej stav začne zhoršovať, no naopak sa cítila výborne. Pravidelne telefonovala s dcérou. Tá najskôr reagovala skepticky, s nepochopením a dokonca s nevôľou, ale potom sa názor zjemnil. Dokonca sľúbila, že v lete pošle vnúča k babičke.
Manžel vyplatil Martinu majetkovú čiastku a medzi riečou oznámil, že sa rozhodol oženiť druhýkrát. Marta reagovala, že je za neho veľmi šťastná. A tak to bolo.
„Martina Dušanová? Toto je doktor Peter Jurčík.“ Ranný hovor ju prebudil.
„Počúvam,“ zareagovala Marta napäto.
„Ospravedlňujem sa, došlo k strašnej chybe! – doktor Peter Jurčík bol rovnako znepokojený ako ona. – V laboratóriu všetko poplietli. Tie testy nie sú vaše.“
„Čo teda bolo so mnou? Pretože som sa určite cítila zle,“ zmätene sa pýtala Marta.
„Nič. To sa stáva, len únava, nervy a podobne. Je mi to veľmi ľúto.“ zahanbene odpovedal lekár.
„Mne vôbec nie“ – Marta sa pozrela na ešte spiaceho Juraja. – „Ďakujem vám.“ Marta zložila telefón a zamierila do kuchyne pripraviť raňajky. Cítila sa šťastná.
