al.
– Vôbec nie, – povedala Zuzana a pohľadom sledovala, ako sa starčekovi ruky triasia pri každom pohybe. – Vlastne… ste ma donútili zamyslieť sa.
– Tak to som rád. – Usmial sa. – Život je príliš krátky na to, aby sme ho premrhali v strachu alebo hneve.
Zuzana sa na okamih zarazila. Celý život sa snažila byť dokonalá – pre rodinu, pre kolegov, pre všetkých okolo. A teraz jej ostávalo len pár mesiacov.
– Viete čo? – Vstala s rozhodným výrazom. – Idem si kúpiť lístok na loď.
– To je správny postoj. – Starý muž prikyvol. – Žiť pre seba.
Zuzana sa usmiala a vykročila smerom k svojmu novému začiatku.
**Žiť pre seba.**
