Uvedomila si, že jej šťastie je nekonečné.
Mária sa o víkende rozhodla vydať do rodnej dediny navštíviť starnúcu matku a sestru. Žila v krajskej metropole, pracovala ako kardiológ v nemocnici a málokedy sa jej podarilo utiecť do rodného kraja.
Márii bolo štyridsaťpäť, bola pekná žena, kedysi vydatá, narodila sa jej dcéra. Dcéra už vyštudovala vysokú školu a keď sa vydala za spolužiaka, odišla s ním do jeho rodného mesta. S manželom žili sedem rokov, no boli príliš rozdielni, a tak sa rozišli. Rozhodli sa spoločne, že je lepšie sa rozísť.
„Dobré, že mám tri dni voľna,“ tešila sa Mária. „Musím zájsť do obchodu, kúpiť matke a sestre niečo dobré.“
Mária bola z dediny, od malička túžila stať sa lekárkou a čo najskôr odísť z domu – žiť na dedine bola podľa nej nuda, aj keď dedina mala názov „Veselá“. Veselé tam však nebolo nič. Dedina upadala. „Veselí“ obyvatelia sa rozutekali za prácou, kde koho, mládež odchádzala do miest.
Na jeseň a v zime bola dedina obzvlášť smutná. Trochu sa rozjasnila len na jar, keď začínali poľné práce. Bujná zeleň a slnko robili život v „Veselom“ aspoň trochu krajším.
Bol koniec júna a Mária cestovala autobusom z mesta, pozerajúc sa z okna na pretekajúce lúky a lány. Cítila sa pokojne, takmer dva mesiace nevidela rodinu – práca…
„Mame nie je najlepšie, dobré, že Alena býva s ňou v dome. To je šťastie, inak by som musela častejšie dochádzať. Cesta nie je krátka, tri hodiny autobusom,“ premýšľala Mária, hľadiac von z okna.
Mladšia sestra Alena neodišla z dediny, vydala sa za miestneho chlapca a usadila sa tam. Otec zomrel skoro, tak Alena s manželom žili s matkou. Ján bol šikovný, opravil dom, pristaval priestory pre svoju rodinu a spravil samostatný vchod, aby mali trochu súkromia. Alena porodila dvojičky, ktorí už tiež odišli študovať na internát.
„Na rozdiel odo mňa, Alenka vždy chcela žiť na dedine. Ja som sa naopak túžila dostať von z tejto ‚veselosti‘,“ rozprávala sa Mária s kamarátkou Evou, ktorú raz dokonca priviezla do dediny. Eva bola nadšená čerstvým vzduchom a krásou okolia.
„Chápem, Evka, tebe, mestskému človeku, sa páči prvýkrát vidieť dedinu, preto sa obdivuješ všetkému. Ale keby si tu žila na jeseň, keď dážď, blato alebo jarné roztopené cesty… Neviem, či by si sa tak rozplývala,“ smiala sa Mária.
Tentoraz jej cesta ubiehla rýchlo, lebo zdriemla, a prebrala sa, až keď prešli veľkou obcou. Čoskoro sa v diaľke objavila dedina, na značke veľkými písmenami „Veselá“. Vodič odbočil z cesty a pokračovali po polnej dráhe, občas ich zahádzalo.
Keď sa Mária vysadila z autobusu, rozhliadla sa.
„Nič sa nemení,“ usmiala sa a vydala sa k domu.
Slnko príjemne hrialo, vzduch bol čerstvý, vtáci spievali a Máriina nálada bola výborná – predsa len rodné miesto.
„Ahoj, Márika,“ počula starý hlas a obzrela sa. Stála pred ňou stará Lucília, suseda jej matky. „Prišla si za mamou?“
„Ahoj, teta Luci. Áno, chcela som ju vidieť, chýbala si mi.“
„Dobrá vec, mamka na teba nedávno spomínala, čaká ťa… No dobre, bež, ja idem do obchodu, penziu mi doniesli.“
„Dobre, teta Luci, ako je so zdravím?“
„Aké má byť? Podľa veku, drahá, podľa veku,“ povedala stará pani a poponáhľala sa.
Mária vošla do brány rodného domu. Dvor bol prázdny. Keď otvorila dvere, na prahu ju uvítal mačiak Tobiáš. Otieral sa jej o nohy.
„Ahoj, zlatko, ahoj,“ pohladkala ho a mačiak spokojne pradl.
„No vidíš, zlatko…“ vykukla z kuchyne Alena. „Hlava už sa mu nezmestí do misky, pravá bečka,“ smiala sa. „Ahoj, sestrička.“ Objali sa. „Ahoj, cestovateľka. My s mamou ťa čakáme, budeš niečo jesť?“
„Samozrejme, som z cesty.“
„Budeš jesť v dome alebo vonku?“
„Určite vonku, slnko, teplo, krása… Kde inde by som si tak pochutnala?“
„No dobre, aj ja mám rada jedlo na vzduchu, hnoKeď sa Mária a Alena večer usmiali pri pohľade na zapadajúce slnko, uvedomila si, že aj keď život nie je dokonalý, šťastie môže prísť skryté v malých chvíľach.
