Mama mi šepkala tajomstvo kúpila si byt.
Byt bol blízko centra mesta, nie ďaleko od pešej zóny. Prosila nás, aby sme nikdy neprezradili adresu, aby sa tam náhodou nikto neobjavil hlavne svokrovci, ktorí boli notorickí pijani.
Najprv som nevedel, či mám byť nahnevaný alebo sa tešiť. Nikto sa ma na nič nepýtal. Ako zlodeji sme za úsvitu prenášali veci do nového bytu. Mal som si hľadať prácu v okolí, zatiaľ čo manželka sa snažila zvyknúť na nové prostredie. Každý z nás bol akýsi nekludný. Čo ak by nás jej rodičia našli a začali chodiť na návštevy?
Pracoval som ako obsluha výťahu. Na druhý deň sme spolu s kolegom zachraňovali ženu uväznenú medzi dvomi poschodiami.
Otvorili sme dvere na výťahu a dostali ju von. Bola nám nesmierne vďačná, celá sa chvela a oči mala plné strachu ako jazerné svetlá vo vetre. Hovoril som jej upokojujúce slová, akoby sa topila v mäkkej perine. Už na prvý pohľad som vedel, že je iná. Nechcel som ju pustiť.
Odvtedy verím na lásku na prvý pohľad. Rozhodol som sa ju odprevadiť domov držal som ju jemne, keďže sa jej nohy podlamovali po tej podivnej skúsenosti. Slzy sa jej leskli na riasach a celý jej drobný rám sa triasol. Túžil som ju objať, hovoriť jej ticho. Vstúpila do bytu a dvere sa za ňou zatvorili ako tajomstvo.
Večer, keď som uspával dcéru a manželka zmizla v kúpeľni, preplietali sa mi v hlave obrazy toho dňa smútok aj túžba, všetko naraz, ako oblaky premiešané nad Dunajom. Nemohol som ju dostať z mysle bola krehká, krásna, niekde za hranicou všednosti.
Na ďalší deň som po smene vyhľadal jej dvere. Povedal som susede, že som vzdialený príbuzný z jej rodného mesta z Prešova. Za desať minút som sa dozvedel, že jej muž je lenivý a zbožňuje borovičku. Majú dve deti.
Bol som vlastne šťastný. To znamenalo, že môžem pokojne ísť domov k manželke a dcére bez cudzích starostí, bez iných detí. Chcel som už len žiť svoj život, svoje rodinou a snívať o bytoch, ktoré miznú vo výťahoch.
Prudko som sa nadýchol…
