**Povýšenie v práci**
Nie je žiadnym tajomstvom, že povýšenie v práci možno získať rôznymi spôsobmi. Niekto si ho zaslúži poctivou prácou, iný podrazí nadriadeného a niekto sa s ním len tak mimochodom vypraví na služobnú cestu.
Keď sa rozšírila správa, že novou riaditeľkou namiesto odchádzajúceho dôchodcu Petra Jána bude mladá žena, a navyše niekto zvonka, všetkých to vykolejilo. Nádeje Jozefa Karola, ktorý už dva týždne zastával funkciu riaditeľa, sa rozplynuli. Každý tú novinku podával s vlastnými prídavkami: je to mladá žena, kráska, drzá, milenka toho a toho… Meno vysokého funkcionára ostalo nevyslovené. Ako sa hovorí – nebudili sme draka.
O desiatej ráno sa všetci zamestnanci zhromaždili v konferenčnej miestnosti na stretnutie s novou šéfkou. Denis prišiel posledný. Ako na povel sa všetky hlavy otočili jeho smerom.
Pred miestnosťou stála žena s hladko pričesanými vlasmi. Obchodný kostým jej sedel ako uliaty, štíhle nohy, vysoké podpätky, výrazná rtěnka a chladný pohľad dopĺňali celkový dojem.
“Vaše meno?” jej hlas prepukol tichom miestnosti ako struna.
“Denis Ivanovič Rozvadovský,” predstavil sa s pohŕdavým, no pokojným tónom a mierne naklonil hlavu. Mohlo by sa zdať, že sa ukloní. Nestalo sa.
“Meškáte, Denis Ivanovič. Práve som hovorila, že meškanie neakceptujem. Dnes vám odpúšťam. Sadnite si.” Kov v jej hlase spôsobil, že mnohým v miestnosti zašklebalo zuby.
Denis si sadol vedľa svojho priateľa a kolegu Juraja.
“Čo, zúri?” spýtal sa.
“To by bolo slabé slovo,” pošepkal Juraj. “Nie je to žena, ale robot, a z nás chce urobiť to isté.”
Všetci sa postupne predstavovali a stručne hovorili o svojej práci. Z poznámok a otázok novej riaditeľky bolo jasné, že o chode firmy vie viac než dosť. Keď prišla rada na Denisa, zrazu všetkých poďakovala a poslala ich späť do práce.
“Opáčko,” usmial sa Juraj. “Nezávidím ti.”
“No tak, poďme pracovať, kým nás nevyhodia,” odvetil Denis.
Z miestnosti odchádzali rozhorčení a diskutovali o tom, aké zmeny ich čakajú.
Dva týždne všetci chodili do práce načas, kávu pili len počas obedovej prestávky a fajčili rýchlo a bez potešenia. Ale ako vieme, zvyky, ktoré sa roky budovali, sa za dva týždne neodnaučia. Čoskoro sa všetko vrátilo do starých koľají: meškali, fajčili a behali po káve. Ale aspoň neboli drzí.
Koncom tretieho týždňa za Denisom prišla sekretárka a oznámila mu, že ho Jana Lýdia volá do svojej kancelárie.
“Sadnite si,” ukázala na stoličku pred sebou. “Páči sa mi, ako pracujete. Rýchlo, bez zbytočného hemženia. Prečo ste stále len obyčajný zamestnanec? Mali ste problémy s mojím predchodcom?”
“Nie,” Denis nechápal, kam tým mieri.
“Vedúca vášho oddelenia o rok odchádza do dôchodku. Myslím, že je čas pripraviť náhradu. Myslím na vás.” Jana ho prenikavo pozerala. Vydržal jej pohľad.
“Zvládli by ste to rovnako dobre ako ona,” pokračovala, pohrávať si s ceruzkou. “V piatok je v Bratislave výstava nových technológií. Pošlem vás tam, pozriete si to, zhodnotíte. Čakám vašu správu. Cestovné vybavíte v účtárni spolu s lístkami.”
“To je zajtra,” vyzeral Denis skleslo.
“Som si toho vedomá. V nedeľu sa vrátite. Máte námietky?”
Denis pokrčil plecami. Mohol by jej povedať, že sľúbil synovi výlet na kolotoče? Miško sa na to tešil dva týždne. Že žena mu pravdepodobne neuverí, že ide na výstavu a nie sa zabávať. A predsa…
***
“Ocko, veď si sľúbil,” fňukal Miško.
“Čo si myslíš, že sa mi chce odísť? Ale práca je práca. Určite pôjdeme nabudúce. V nedeľu sa vrátim a prinesiem ti… Čo vlastne chceš?”
“Transforméra,” povedal Miško už veselším hlasom.
“Dohodnuté,” pohladil ho Denis po hlave.
“Naozaj nemáte nikoho iného? Zvláštna služobka. Cez víkend,” Terezka mu balila košele do kufora.
“Je to kvôli tomu, aby sa výstavy zúčastnilo čo najviac ľudí bez narušenia práce. Nová šéfka sa pýtala, prečo som stále len obyčajný zamestnanec. Možno mi po tejto ceste ponúkne povýšenie,” dodal Denis s hrdosťou.
“Už bolo načase. Je pekná?” Terezka sa nečakane spýtala.
Denis nebol taký hlúpy, aby nepostrehol jej pokrytecky pokojný tón, pod ktorým sa skrývala žiarlivosť.
“Kto?” Predstieral, že nechápe.
“Tvoja nová šéfka,” Terezka rýchlo zatvorila kufor.
“Je pekná a chladná ako ľadová kryha. Veľa ľudí ju volá robot,” povedal Denis, ale v duchu si pomyslel, že tá cesta naozaj vyzerá podozrivo – zubná kefka, pár košieľ, holiaci strojček – ako keby sa chystal na randík.
V lietadle si cestujúci ukladali kabáty a tašky do batožinových priestorov. Denis sa pozrel von okienkom. Spomenul si na text z piesne od Elána. Lietadlá naozaj pripomínajú spiaci vtáky.
Uvoľnil sa. Vlastne nie je až tak zlé letieť do Bratislavy namiesto sedenia v nudnej kancelárii. Navyše, dlho nikam necestoval, a ešte sám. “Tak si uži tú slobodu,” povedal si a privrel oči.
“Dobrý deň, Denis Ivanovič,” ozval sa vedľa známy hlas s kovovým podtónom.
Denis otvoril oči a otočil hlavu. Vedľa neho sedela Jana Lýdia.
“To je zaujímavé. Bála sa ma poslať samého, alebo to plánovala od začiatku? Akú hru to hrá? Určite účtovníDenis sa usmial, pretože nakoniec pochopil, že niekedy je rodinné šťastie cennšie ako kariérny postup, a hoci ho Juraj nahnevalo tým, že sa stal vedúcim oddelenia, vedel, že urobil správne rozhodnutie.
