Zimný hosť

Zimný hosť

V dedine v zime tma padá priskoro, a keď sneží a fúka vietor, je to ešte horšie. O siedmej večer za oknom už nebolo nič, len biele šumenie, ťažký sneh na skle, ktorý pomaly kĺzal dole zo skla.

Sedela som za kuchynským stolom a opravovala rukopis.

Nebolo to horúce termín bol až druhého januára ale naučila som sa nerada odkladať veci na poslednú chvíľu. A čo by som aj robila na Silvestra sama, keď najbližšie mesto je sedemdesiat kilometrov, televíziu nesledujem už azda desať rokov a cudzí mi tu niet?

Dom v Liptovských Sliačoch sme kúpili s Ľuborom pred dvadsiatimi rokmi. Vtedy nám to prišlo ideálne na leto, do prírody, nadýchať sa vzduchu. Ale potom Ľubor tragicky zahynul a ja som mesto viac nepotrebovala. Presťahovala som sa sem definitívne s laptopom, rukopismi a s mačkou Dorotou, ktorá práve spala na radiátore, úplne spokojná a nič netušiaca o víchrici za oknom.

Susedia ma ľutovali prvé dva roky, potom prestali už to brali ako fakt. Naděžda Hríbová tá redaktorka zo starého domu s modrými okenicami, vyjde si občas po poštu alebo do potravín a inak s nikým nerieši nič. Ani ona ich, ani oni ju. Taká dobrá susedka.

Na stole ležala tlačená kópia rukopisu. Navrchu meno autora: J. Malík. Osem mesiacov už robím s týmto románom. Osem mesiacov opravujem, hadám sa cez vydavateľstvo, dostávam odpovede s poznámkami schválené alebo neschválené a stále znova sa vraciam k textu. S autorom som nikdy nehovorila. Poznala som len meno, iniciálu, rukopis tristo osemdesiat strán o jednom človeku, ktorý dlho išiel nesprávnym smerom a až na konci to pochopil.

Dobrý román.

Redigovala som všelijaké veci a už som zvyknutá rozoznať rozdiel. Tento mal ozajstný hlas nie naučený, nie hraný. Taký človek má v sebe alebo nie, naučiť sa to nedá. Autor to vedel, a myslím, že sa toho vedomia trošku aj bál.

Telefón zadrnčal o pol ôsmej.

Naďa, prosím ťa, kedy to vlastne odošleš? spýtala sa Katka z vydavateľstva, jej hlas ospravedlňujúci volá počas sviatku, vie, že to nie je vhodné.

Druhého.

Ale, veď nemusíš sa zblázniť, kľudne aj po desiatom. Veď sú sviatky.

Druhého, zopakovala som.

Katka zamĺkla vedela, že presvedčiť ma sa už nepodarí.

Počuj, si tam zas sama? Zase?

S Dorotkou som.

Naďa…

Katka…

Zasmiala sa a rozlúčila sa. Ja som sa vrátila k rukopisu, nalistovala stránku, ktorá mi už tri dni nedala pokoja.

Strana sto sedemnásť. Tretí odstavec zhora. Bola tam veta, ktorá mi nesedela nie v slovách, ani v obsahu ale v rytme. Bola príliš dlhá, text pod ňou akoby klesal. Päť ráz som skúšala rôzne možnosti a päť ráz to vymazala.

Po šiesty raz mi to vyšlo.

Zapísala som úpravu, prečítala, bola so sebou spokojná a zavrela laptop. Do klopania zostávali ešte dve hodiny.

Prvé klopanie som začula okolo pol desiatej.

Nie na okno, na dvere.

Spočiatku som myslela, že vietor. Ale vietor netlčie do dverí len tlačí a kvíli. Toto bol jasný trojnásobný úder, potom ešte dvakrát.

Dorota otvorila len jedno oko, zanedlho ho zas zavrela.

Vstala som. Pomaly pristúpila k oknu, odtiahla záclonu a pozrela na verandu. Stáli tam človek. Sám, bez auta okolo všade len sneh, on uprostred bieloby v kabáte, ktorý ho už dávno nechránil. Lampa nad bránkou sa kolísala a v jej svetle som videla, že ten človek nevyzerá nebezpečne len premočený, premrznutý a bezmocný.

V dedine nie je zvykom neotvoriť. Obzvlášť nie v metelici.

Prehodila som na seba vetrovku a šla k dverám.

Dobrý večer, povedal potichu a mierne zachrípnutým hlasom. Prepáčte, že takto neskoro, vybila sa mi baterka, auto mi práve skĺzlo do priekopy, videl som u vás svetlo.

Zmerala som si ho. Vysoký, skoro sa hlavou dotýkal vrchu zárubne. Kostkovaný kabát nasiaknutý vodou. V jednej ruke okuliare, v druhej nič ani taška, ani batoh. Skla mal zahmlené, preto ich aj stále držal v ruke.

Poďte ďalej, povedala som.

Vošiel. Pomalým krokom, nenápadne, opatrne ako niekto, čo vie, že je práve u cudzieho, chce zabrať čo najmenej miesta.

Auto je ďaleko? spýtala som sa, keď si rozmotával šál.

Asi dvesto metrov dolu cestou. Zle som odhadol stopu, zapadol som. Chvíľu váhal. Nabíjačku som nechal doma, navigácia mi vybila celý mobil.

Jasné.

Kým si zložil kabát v predsieni, zapla som kanvicu. Vrátila som sa a videla, že okuliare drží stále v dlani sklá sa nezahmlili. Nasadil ich, až keď ich zohrial dlaňou.

Zaveste si to sem. Ukázala som na háčik pri zrkadle.

Ďakujem. Zavesil kabát a konečne si nasadil okuliare. Ján.

Naděžda. Kývla som hlavou do kuchyne. Poďte.

V dedine každý vie o každom. Najbližšia osada Kvačany, šesť kilometrov po poli. Tam býva pár trvalých, cez leto chatári, teraz v zime skoro nikto. Naše obce delí len starý lesík a nekvalitná poľná cesta.

Ste z Kvačian? spýtala som sa, keď si sadal ku stolu.

Áno. Kúpil som tam drevenicu na jeseň, prvýkrát som tu cez zimu. Usmial sa. Neuvedomil som si úplne, že zima je tu iná káva.

Počasie ste nesledovali?

Ale áno. Písali tam mierne sneženie.

Mierne na diaľnici alebo tu v poli, to je rozdiel.

Už viem.

Položila som pred neho šálku horúcou čaj, nič som sa nevypytovala. Obe ruky si ohrieval o šálku a chvíľu len sedel.

Auto je to najmenej, povedal. Odťahovka ma odvezie. Len sa musím niekam dovolať.

Nabíjačka je tam, ukázala som na zásuvku za chladničkou. Kábel tam máte.

Vstal, pripojil mobil, sadol zpátky. Znova objal šálku.

Bývate tu už dlho? opýtal sa.

Päť rokov trvalo. Predtým len cez leto.

A nechýba vám mesto?

Nechýba.

Nepýtal sa prečo. To som ocenila.

Mal starý telefón také sa už tri roky nevyrábajú. Malý, poškrabaný po rohoch. Na päť percent potrebuje štyridsať minút, mala som taký istý.

Nebude môcť odísť skoro.

Zobrala som šálku do rúk. Jedli ste niečo dnes?

Ráno.

Ráno?

Myslel som, že len pár hodín a budem doma.

V chladničke bol včerajší pohánkový vývar. Začala som ho ohrievať. Nerečnil nechajte si to alebo neobťažujte sa len mlčal a čakal. Aj to bolo správne.

Kým sa polievka zohrievala, mlčali sme. Nie trápne, len v pohode. Za oknom monotónne výl metelica, Dorota fučala na radiátore, svetlo v kuchyni bolo teplé, žlté. Pomyslela som si, aké zvláštne je, keď cudzí človek sedí v tvojej kuchyni ticho a neprekáža to. Zvyčajne prekáža.

Po pol hodine som pustila kanvicu opäť. Vonku metelica neustávala. Jedli sme, takmer nehovorili nie že by nebolo čo povedať, ale neponáhľali sme sa.

Máte tu ticho, povedal.

Vždy je tu ticho. Okrem vetra.

Nemyslím zvonku. Vo vnútri. Rádio ani televízor.

Rádio tu je. Malé, na parapete. Občas spustím.

Chápem. Odmlčal sa. V Bratislave neviem písať bez slúchadiel. Aj tak počujem všetko cez stenykroky, hlasy. Ruší ma to.

Píšete?

Áno.

Čo píšete?

Prózu. Posledné dva roky jediný román. Dlho.

To poznám.

Odovzdal som ho na jeseň. Teraz neviem, čo ďalej.

Poznala som ten pocit síce nie svoj, ale videla ho často u autorov: keď rukopis pošleš, ostane prázdno a nevieš, čo s tým. Niektorí začnú ihneď nový, iní sa dva mesiace len tak rozpačito túlajú, ďalší už nikdy nič nenapíšu. Každý svojím spôsobom.

To pominie, povedala som.

Viem. Ale zatiaľ nepominulo.

Dorota zliezla z radiátora, očuchala mu ruku a zas sa vrátila naspäť. Pozrel sa za ňou.

Je to dobré znamenie? spýtal sa.

Tak napol. Ak by zostala, je výborné.

Budem na tom pracovať, povedal vážne.

Zasmiala som sa.

Môžem sa niečo spýtať? ozval sa neskôr.

Pýtajte sa.

Prečo druhého?

Chvíľu mi nedochádzalo.

Deadline, objasnil. Hovorili ste cez telefón, že druhého. Ale dnes je tridsiateho prvého. Ste tu nad rukopisom na Silvestra, hoci máte ešte dva dni. Prečo práve teraz?

Presný dotaz. Príliš presný na človeka prichádzajúceho z metelice, ktorého má trápiť len auto a odťahovka.

Zvyk, povedala som.

Aký?

Neodkladať, čo je už takmer hotové.

Pozrel na mňa. Nezdal sa mi, že mi neverí len cítil, že to nie je celá pravda.

A ešte tu nemá zmysel čakať, dodala som. Nový rok špeciálne neoslavujem. Radšej pracujem, ako by som mala len sledovať hodiny.

Rozumiem, povedal, bez ľútosti len prijal na vedomie.

Aj to bolo dobré.

Zase sme mlčali. Vonku vietor kmital okenicou na opustenom susednom dome už v novembri odcestovali, až do jari sa nevracajú. Zvuk bol taký vtieravý, vedela som o ňom, no dnes znelo nejako hlasnejšie.

Pracovali ste, keď som prišiel, povedal Ján. Nebola to otázka, skôr konštatovanie.

Áno.

S čím robíte?

Redigujem. Beletriu.

Zaujímavé.

Zvyčajne áno.

Trocha dlhšie na mňa pozrel.

Páči sa vám práca s cudzím textom? Nie je to ťažké?

Zamyslela som sa.

Ak je text zlý, tlačí. Ak dobrý, naopak človek túži, aby bol ešte lepší. Je to asi ako reštaurovanie. Stavba je už postavená, ty len odstrániš zvyšky malty.

Znova prikývol, potichu, akoby so svojou myšlienkou, nie pre mňa.

Nevadí vám, ak niekto robí úpravy vo vašom texte? spýtala som sa.

Vôbec nie. Len keď dajú preč to, čo je dôležité.

A ako zistíte, čo je naozaj dôležité?

Keď po vyčiarknutí niečo bolí tak to bolo to, čo tam malo ostať. Ak to nebolí, mohlo ísť preč.

Dobre povedané. Veľmi presné a veľmi autorské to vymyslí len niekto, kto si tým sám prešiel.

Bola vaša práca niekedy zle upravovaná?

Bola všelijaká. Zaváhal. Prvá redaktorka mi zasiahla do knihy tak, že z poviedky o starcovi a mori urobila príbeh manažéra v kancelárii. Preháňam, ale chápete.

Neodporovali ste?

Mal som dvadsaťdeväť. Myslel som, že oni vedia najlepšie.

A potom?

Potom som pochopil, že vedia lepšie neznamená majú pravdu. Je to niečo iné.

Prikývla som. Pravda. Redaktor môže byť zručnejší, ale ak autora nepočuje, nikdy z toho nič nebude. Oveľa dôležitejšie je vedieť počúvať.

***

Vonku už bola úplná noc. Žiadne svetlo, len hustejšia víchrica, lampa nad bránkou už len slabo žiarila cez závoj snehu.

Ján si nalieval druhý čaj. Dorota zliezla z radiátora, obišla ho tentoraz bez zastavenia len tak pre istotu a vrátila sa späť. Nevšímal si ju. Správne nemala rada, keď ju niekto vyrušoval.

Môžem? kývol na poličku s knihami pri okne.

Samozrejme.

Vstal, pristúpil. Tri police detektívky zvlášť, beletria zvlášť, ostatné zmiešané. Chvíľu čítal chrbty, rukami sa nedotýkal. Potom sa vrátil.

Dosť detektívok, poznamenal.

Túžim si nimi oddýchnuť. Tam sa všetko vyrieši.

V reále to tak nechodí?

Len málokedy.

Vzal šálku.

Povedzte mi niečo o tom románe, povedal.

Hneď som nevedela, čo myslí.

Ten, čo redigujete.

A načo?

Zaujíma ma to. Trošku pokrčil ramenami. Hovorili ste, že dobý text je ako reštaurovanie. Rád by som pochopil, ako to vidíte.

Zvláštny rozhovor. Nie zlý len trochu pomýlený. Cudzí človek sedí na vašej kuchyni, zohrieva si ruky o šálku a pýta sa na vašu robotu. Ani si nespomínam, kedy naposledy sa niekto takto pýtal. Nie zo zdvorilosti, ani z nudy, ale s úprimnou zvedavosťou.

Je to príbeh o človeku, začala som. Celý život robil, čo považoval za správne. Až neskôr si uvedomil, že sa vlastne len bál skúsiť inak. Je to o rozdiele medzi voľbou a zvykom.

Ako to skončí?

Odišiel. Nie od ľudí, skôr sám od seba zo svojho starého ja. A podľa mňa je to najkrajší možný koniec pre ten príbeh.

Ján chvíľu mlčal.

Páči sa vám ten koniec?

Áno. Hoci autor chcel najskôr iný.

Aký?

Návrat. Že sa hrdina vráti tam, odkiaľ vyšiel.

Vy ste ho presvedčili?

Napísala som k tomu poznámku. Autor si rozhodol. Odložila som šálku. Tak je to správne. Ja môžem iba navrhnúť. Text je jeho.

Pohľad mu klesol na stôl. Nebola to bežná pauza bolo vidieť, že rozmýšľa do hĺbky.

Prečo považujete odchod za ten pravý koniec? spýtal sa.

Lebo návrat odpovedá na otázku kam. Odchod na kým.

Pozrel na mňa.

Sú to vaše slová alebo z textu?

Moje. Z poznámok k textu.

Znova sa odmlčal. Nechala som mu čas.

Robíte redaktorku dlho?

Osem rokov.

Vždy ste takto premýšľali o koncoch?

Nie vždy. Len pri úprimných príbehoch. Tie falošné končia akokoľvek človek neverí ani tak. Ale ak je príbeh ozajstný, vedie k jedinému možnému koncu. Úlohou redaktora je nepokaziť to.

Ján sa pozrel von oknom, dlho akoby niečo zvažoval.

To je asi ťažké, povedal.

Čo?

Ozajstne čítať cudzí text. Nie pre seba, preňho.

Zamyslela som sa.

Niekedy. Keď sa autor bráni. Ale tento nie. Tento počúval.

Ten terajší?

Áno.

V čom počúval?

Zobrala som šálku a rozmýšľala, čo povedať, nie o deji ten som už povedala ale o tom, čo ma na tom texte zasiahlo.

Je tam jedna veta, povedala som. Prepracovala som ju, autor súhlasil. Ale stále rozmýšľam, či som spravila dobre.

Aká bola pôvodne?

O metelici. Autor to napísal zdĺhavo, dusilo to rytmus. Ja som to skrátila bolo presnejšie, no akoby som niečo stratila.

Čo konkrétne?

Práveže neviem. Niečo živé, nevysvetliteľné.

Prečítajte, ako ste to zmenili.

Pozrela som naňho. Zvláštna požiadavka no nie nesprávna.

Metelica si nevyberá. Len ostáva, keď všetko ostatné odchádza.

Ján sa odmlčal.

Nie sekundu, ani dve. Dlho a vedela som, že sa niečo zmenilo. Nie v miestnosti, v ňom. Pozeral na stôl, držal šálku príliš vystreto a stabilne pochopila som, že nerieši vetu, ale ju spoznáva.

Niečo nie je v poriadku? spýtala som sa.

Nie. Pauza. Písal som to inak. Metelica si nevyberá, kadiaľ pôjde, vie len to, že prežije len to, čo sa nebojí zimy.

Pomaly som položila šálku. Potrebovala som čas, aby mi to docvaklo.

Tá veta bola v rukopise. Práve na tej strane, s ktorou som sa tri dni trápila. Náhradu nečítal nikto, len ja. Originál len autor a ja.

Rukopis ešte nevyšiel. Citát nikto nevidel.

Vy ste J. Malík, povedala som.

Nepýtala sa, konštatovala.

Pozrel sa na mňa.

Ján Malík, prikývol. Áno.

Nevedela som, čo na to. Zvláštne, ale vlastne nie až tak, lebo niečo také som asi tušila od začiatku nevedela som presne čo.

Sedeli sme za týmto stolom dve hodiny, rozprávali sa o koncoch a prázdnote, a celý ten čas som ja opravovala jeho rukopis a on písal svoj. Osem mesiacov intenzívnej práce medzi nami, len som o tom netušila.

Ja som upravovala váš román, povedala som. Osem mesiacov.

Viem. Vydavateľka spomínala redaktorku N. Hríbová. Po sekunde. Vaše meno som nepoznal. Len iniciálu.

N. Hríbová.

Naděžda Hríbová. To som ja.

Poznali sme sa cez text, cez pripomienky, cez prijaté a odmietnuté v okrajoch. On prijal môj záver a odmietol moju úpravu vo štvrtej kapitole. Ja som trvala na prepracovaní druhej časti súhlasil po týždni. Debatili sme o každom dôležitom rozhodnutí v tom románe nikdy sme sa nestretli.

Zrazu som vedela, že ho poznám. Nie ako osobu za stolom ako hlas v texte. Viem, že píše dlhými vetami, keď sa ho niečo týka, krátkymi, keď je si istý. Že nerád prijíma cudzí zásah, lebo premýšľa. Že nemá problém povedať neprijímam a nepotrebuje sa vysvetľovať.

On o mne nevedel nič. Len písmeno.

Cítila som v tom istú nespravodlivosť.

A potom prišiel on v metelici a zaklopal na moje dvere.

***

Prečo ste mi to nepovedali hneď? spýtala som sa.

Čo? prekvapil sa. Nevedel som, že ste moja redaktorka. Len že píšem.

Ja tiež len redigujem.

Áno. Prikývol. Ani jeden sme nedopovedali.

Bol v právu. Ja nepovedala ktoré vydavateľstvo, on že má rukopis u Pavla v redakcii. Obaja sme ľudia, ktorí sa radšej vyhýbajú rečiam navyše. A z toho vzniklo toto.

Tá vaša veta, povedala som. Prepísala som ju len preto, že bola pridlhá. Rytmus textu to neuniesol.

Chápem. Súhlasil som.

Lenže vaša bola lepšia.

Pozrel na mňa.

Tak si myslíte?

Áno. Moja bola presnejšia, vaša úprimnejšia. Niekedy je úprimnosť dôležitejšia ako presnosť.

Dlho mlčal.

Môžem vrátiť originál? spýtal sa.

Už je v redakcii. Ale ak chcete, dá sa to vybaviť.

Nie. Pokrútil hlavou. Nechajte to. Rytmus je dôležitý.

Nehádala som sa. Ale bola som vďačná, že sa opýtal.

Mobil na nabíjačke zapípal pätnásť percent. Už by mohol volať. Ján však zostal sedieť.

Čítali ste celý román? spýtal sa.

Trikrát. Redaktor číta trikrát prvý pre celok, druhý pre pocit, tretí pre detailnú prácu.

A čo ste cítili?

Odložila som šálku, pozrela sa naňho.

Že človek, čo to písal, niečo dlho hľadal. A konečne našiel.

Odvrátil pohľad.

Asi tak, potichu povedal.

Je to dobrý román, dodala som. Naozajstný. Nehovorievam to často.

Nič neodpovedal len kývol. Videla som, že mu to záleží, len nevie hovoriť o takých veciach. Možno nikdy nevie.

Zase sme mlčali. Už to však bolo iné ticho nie trápne, nie vypĺňajúce, ale ticho, keď je už povedané to dôležité a treba mu dať priestor.

Bola ste od začiatku sama? položil otázku.

Vedela som, čo myslí. Nie dnes vôbec.

Nie. Muž mi zomrel pred piatimi rokmi.

Prepáčte.

Netreba. Pokrútila som hlavou. Už to nebolí tak. Ale je to iné.

Nepovedal rozumiem. Ľudia to hovoria, a málokto rozumie. On len trpezlivo mlčal.

Prečo Sliače?

Tu je ticho. A tu sme boli spolu, takže tu je aj on trošku.

Ján prikývol pomaly.

Prečo vy Kvačany? opýtala som sa.

Rozviedol som sa pred dvoma rokmi. Byt v Bratislave zostal prázdny. Preto som kúpil dom. Aby bola prázdnota iná.

Rozosmiala som sa. Neplánovane, lebo presne to som nikdy nevedela vysvetliť ľuďom, prečo mi stačí žiť sama v dome.

Tak práve to, povedala som.

Chápete?

Veľmi dobre.

Ticho sa usmial. Tentoraz som to jasne videla.

Vo štvrtej kapitole ste vymazali monológ, povedal.

Áno.

Prečo?

Hrdina hovoril to, čo už čitateľ vedel. Bola to navyše.

Bolo mi to ľúto.

Viem. Písali ste to aj do poznámok.

A vy ste odpísali: chápem, ale nie.

Chápala som, aj tak nie. Pozrela som naňho. Ľutovať text je prirodzené. Ale ľútosť nie je argument.

Chvíľu mlčal.

Máte pravdu, povedal napokon. Bez toho monológu to sedí lepšie. Pochopil som to neskôr.

Vždy to prichádza až potom.

Neuráža vás, že vám poďakujú až späťne?

Zamyslela som sa.

Nie. Dôležité je, aby text dopadol dobre. Keď je vydaný, poviem si schválené, a to stačí.

Ján na mňa dlho hľadel. Nie ako na niekoho neznámeho ako na niekoho, koho už trochu pozná.

Myslel som si, že redaktori sú bez tváre, povedal.

Tak by to aj malo byť. Text nie je o nás.

Ale vy ste tvárna.

To je problém, dodala som.

Nie, povedal. Nie.

***

O dvadsať tri štyridsaťpäť.

O pätnásť minút nový rok, povedal Ján.

Viem.

Za oknom metelica celkom stíchla už len biely sneh na skle, žiadny vietor. Lampa pri bráne sa už nehýbala. Snežilo, ale už ticho, akoby ten tanec už chcel domov.

Máte niečo iné okrem čaju? spýtal sa.

Mám víno. Biele, z Vianoc, načaté.

To nevadí?

Podľa mňa nie.

Vstala som, vybrala fľašku z chladničky. Dva obyčajné poháre poháriky nedržím. Naliala po trochu.

Na čo? spýtal sa.

Na nový rok, odpovedala som.

To je široké.

Tak na úprimnosť. Občas je dôležitejšia než presnosť.

Pozrel mi do očí. Prvý raz za celý večer som pohľad neodvrátila.

Dobre, povedal.

Cinknutie taniera som započula zo starého rádia tak, ako vždy, odkedy ho Ľubor položil na parapet prvé leto. Nikdy som ho neodložila, len mením batérie. O polnoci vždy mrmlalo cudzí sviatok, cudzie oslavy, ale bolo mi to známe.

Teraz to bolo iné.

Pripili sme si. Pil v tichosti. Dorota na radiátore zachrčala, zívla a znovu zaspala. Za oknom padal sneh pomaly ťažké vločky, bez vetra.

Telefón zapípal tridsať percent.

Ján sa pozrel na telefón, potom na okno, potom na mňa.

Odťahovka v noci nepríde, povedal.

Nie. Najskôr ráno.

Máte kde zložiť hlavu?

Prikývla som.

Gauč v pracovni. Je tam rukopis, ale odložím ho.

Neodkladajte. Nebudem prekážať.

Nebudem prekážať presné slová. Nie budem ticho, nie nebudem rušiť. Práve nebudem prekážať. Akoby vedel, že v mojom svete sú miesta, kde nesmie nikto.

Dobre, povedala som.

Vstala som, položila kanvicu. Nemusela som variť čaj, robila som to len preto, aby som mala čo robiť rukami.

Naděžda, povedal.

Obrátila som sa.

Som rád, že auto zapadlo.

Pozrela som naňho. Sedel za stolom, držal pohár v oboch rukách a hovoril to najúprimnejšie.

Zatiaľ neviem, úprimne som odpovedala.

Viem. To je v poriadku.

Kanvica začala vrieť.

Naliala som horúcu vodu do oboch šálok. Postavila mu ju pred neho. Poďakoval, podal si ju bližšie.

Vonku snežilo pomaly. Metelica skončila.

Neodchádzal.

A ja som sa nespýtala, kedy pôjde.

Rukopis ešte ležal v susednej izbe strana sto sedemnásť, tretí odstavec zhora. Stála tam jeho veta v mojej úprave a niekde v jeho hlave jeho pôvodná veta. Obe o tom istom. O tom, čo zostáva, keď všetko ostatné odíde.

Možno to bola pravda.

Sedela som za stolom s čajom v ruke, on naproti, a za oknom už nebola metelica len kľudný sneh a nový rok, ktorý už začal.

Rate article
Wyznaj Sekret
Zimný hosť