V jednom meste žila žena. Volala sa Zuzana Petrovičová. Žila tak, ako sa jej zdalo, celkom slušne. Pravda, rodina sa jej nepošťastila a deti nemala. Zato mala vlastný byt, kde vždy vládol poriadok a čistota. A jej práca bola tiež solídna: pracovala ako účtovníčka v nábytkárskej továrni.
Zuzana prežila pokojne a spokojne do svojich 50 rokov. Svoj život mala veľmi rada. Obzvlášť v porovnaní so životmi susedov v paneláku. Bolo jej príjemné myslieť na to, ako dobre sa jej všetko podarilo. Veď bola dobrým človekom a nikomu neubližovala.
Ale susedia boli ponáhliví. Na rovnakej chodbe s ňou žila napríklad žena, ktorá mala už cez 60 rokov. A na jej hanbu, už v dôchodkovom veku si vlasy nafarbila na modro! Len si to predstavte! A nosí tesné šaty a džínsy. Všetci sa jej smejú. Mestská blázonkyňa, nič iné.
„Neskutočné!“ – myslela si Zuzana Petrovičová, hľadiac na čudnú dôchodkyňu. A radovala sa, že ona sama vyzerá slušne, primerane svojmu veku.
O tretej susedke bolo až trápne hovoriť. Mala iba dvadsaťjeden rokov. A už mala dieťa. Dieťaťu bolo pritom na pohľad päť rokov. Jasné, určite ešte chodila do školy, keď otehotnela. A kde sú jej rodičia? Mimochodom, rodičov nemala, žila sama so svojou dcérkou. A dokonca sa spriatelila s tou modrovlasou dôchodkyňou. Keď dievča cez deň niekam išlo, susedka sa starala o dievčatko.
Zuzanu Petrovičovú to neprekvapovalo. „Takí ľudia sa navzájom priťahujú“ – myslela si. – „A mňa obchádzajú. Vidia slušného človeka — a pozrieť sa do očí je im trápne. Pozdravia sa vo výťahu a to je všetka komunikácia.“
Posledný sused — muž okolo 30 rokov. Keď ho žena prvýkrát videla, zažila skutočný šok. Celé ruky, celý krk boli pokryté tetovaniami! Takto sa normálni ľudia chodiť nemôžu! Samozrejme, že nie!
Ešte v mladosti Zuzana Petrovičová odsudzovala takýchto jedincov. Zrejme nemajú čím iným zaujať, preto si musia znehodnocovať kožu. Tak upútavajú na seba pozornosť! Zjavne to rozumom nedokážu! Radšej by si čítali knihy.
Takto premýšľala každý deň, keď vo výťahu stretla niekoho zo susedov. Keď prišla domov, tešila sa z toho, že žije tak, ako by mala. A niekedy po telefóne so svojou jedinou priateľkou preberala susedov. Nemali o čom inom rozprávať, a tak sa témy „chlap s tetovaniami“, „mladá matka“ a „bláznivá starenka“ stali takmer hlavnými na dennom programe.
Raz večer sa Zuzana Petrovičová, ako obyčajne, vracala z práce domov. Mala otrasnú náladu. V práci chýbal inventár… Prvýkrát po dlhých rokoch práce. Na koho to zvalia? Kto bude vinný? Samozrejme, účtovník. Žena mala bolesti hlavy už od rána. A teraz náhle začala hučať v ušiach a nohy jej prudko oťaželi.
Žena s ťažkosťami došla k vchodu a posadila sa na lavičku. Zrazu pocítila jemný dotyk na ruke. S obtiažou zdvihla pohľad a s prekvapením uvidela tú „dôchodkyňu“ s modrými vlasmi.
– Čo je s vami? Cítite sa zle? – účastne sa spýtala.
– Bolesť hlavy… – zašepkala Zuzana.
– Poďme k Jurajovi, dnes je doma. Ste bledá, nemáte tvár.
– K akému Jurajovi? – spýtala sa žena.
– Juraj býva s vami na rovnakom poschodí. Je kardiológ. Naozaj neviete?
Keď vyšli na potrebné poschodie, susedka zaklopala na Jurajove dvere. Žena s prekvapením uvidela na prahu toho muža s tetovaniami, o ktorom si myslela, že nemôže byť slušným človekom.
Muž Zuzane Petrovičovej zmeral tlak, uložil ju na pohovku a dal jej nejakú tabletku. Čoskoro bolesti hlavy a hučanie v ušiach ustúpili.
– Určite sa objednajte na vyšetrenie! Treba sledovať tlak, aj u takých mladých žien, ako ste vy, – usmial sa lekár, keď sa ženin stav stabilizoval.
– Ďakujem vám, – z nejakého dôvodu Zuzana cítila rozpaky, keď si spomenula, ako muža s tetovaniami preberala s priateľkou. „O vzhľade premýšľa, ale inteligencia — nulová“ – hovorila o ňom. A on, len si pomyslite, doktor, každý deň životy zachraňuje.
– Nemáte za čo. Opatrujte sa! Ak niečo, ozvite sa!
Žena sa rozlúčila s lekárom, vrátila sa domov a ľahla si na pohovku. Nejde mi do hlavy, že som sa tak veľmi mýlila o tom mužovi… A tá dôchodkyňa s modrými vlasmi sa ukázala ako dobrá žena. Prišla a spýtala sa, čo mi je.
Niekto zaklopal na dvere. Na prahu stála modrovlasá dôchodkyňa, držiaca za ruku dcéru mladej dievčiny, ktorá sa podľa Zuzany Petrovičovej stala matkou príliš skoro.
– Chcela som vás len navštíviť, zistiť, či je všetko v poriadku. Ospravedlňujem sa, že som s Jankou, Anka je v práci… A tak dlho som sa s vami chcela zoznámiť. Ale neodhodlala som sa. A teraz sa to stalo! Veď my všetci komunikujeme so susedmi, a vy sa držíte bokom!
– Poďte ďalej, pripravím čaj, – nečakane pre seba povedala Zuzana. – Ďakujem, že ste mi pomohli, keď ste videli, že mi je zle…
– Ale kdeže. Nemáte za čo ďakovať. Ja hneď vidím, keď niekomu nie je dobre. Ja som celú mladosť opatrovala chorú mamku. Keď som mala 14 rokov, mama ostala ležať v posteli. A odišla, keď som mala cez 30. Ani som poriadne neštudovala, romány som nemala, len pri jej posteli… Sotva som stihla porodiť dieťa. Inak nechcem spomínať. Teraz si na staré kolená užívam, – susedka so slabým ospravedlňujúcim úsmevom ukázala na svoje pestrofarebné pramene. – Ďakujem dcére, pomohla mi nafarbiť vlasy. A tričká mi kupuje cool. Aspoň na chvíľu budem mladá. Aj keď Anke je ešte horšie.
– Kto je Anka? – spýtala sa Zuzana.
– No, Anička, vedľa moje dvere — jej. Jana je predsa jej sestrička. Rodičia zahynuli pri autonehode. Ona sestru adoptovala, vychováva ju. Nechala školu na univerzite, pracuje od rána do večera, chudera. Juraj jej občas pomáha peniazmi. No, Juraj, ktorý vám dnes pomohol…
Keď susedka odišla, Zuzana chvíľu potichu sedela za kuchynským stolom a hľadela nevidiacimi očami pred seba. Mala by Anke ponúknuť pomoc, mohla by občas strážiť Janku. A vlasy si už dávno chcela nafarbiť na ryšavo. Ale vždy si myslela, že je to nevhodné na jej vek. Určite sa zajtra poradí so susedkou na túto tému! A nesmie zabudnúť pozvať Juraja na koláče, aby mu poďakovala za pomoc.
