Žijem u svokrinej matky, takže nemôžem veľa žiadať, ale nevedela by nám ustúpiť aspoň tú väčšiu izbu?
Ako mnohé mladé rodiny sme sa po svadbe stretli s problémom bývania. Najprv sme si prenajali byt, no po pol roku bolo jasné, že je to pre nás finančne príliš náročné, a tak sme poprosili rodičov môjho muža, aby sme mohli bývať u nich.
Majú dvojizbový byt: jedna izba má desať štvorcových, druhá devätnásť. Dostali sme tú menšiu, v ktorej vyrastol môj manžel. Spočiatku nám to nevadilo – mali sme kde spať, a to stačilo.
Lenže polovica skrine v našej izbe bola plná vecí svokry. Často si pre ne chodila, buď skoro ráno, alebo neskoro večer, čo bolo dosť nepohodlné.
Keď som zistila, že som tehotná, začala som premýšľať: do našej izby sa sotva vojde detská postieľka, nieto ešte preliezací stolíkom a ostatnými vecami.
Požiadala som manžela, aby s rodičmi preberal výmenu izieb, lenže on bol skeptický:
„Oni to neprijmu. Aj tak by sme mali byť vďační, že nás prijali.“
Tak som sa rozhodla porozprávať so svokrou sama. Bohužiaľ, moju žiadosť privítala bez nadšenia. Jej hlavný argument bol:
„A kde budeme prijímať hostí?“
Hostia u nich chodia zriedka, no pre ňu to bolo dôležité. Svokor dodal:
„Ja musím chodiť na balkón fajčiť. Nebudem predsa prechádzať cez vašu izbu.“
Aby uzavreli debatu, dali si vo svojej izbe rekonštrukciu a kúpili nový nábytok, čo jasne naznačilo, že sa nič meniť nebude.
Zasekli sme sa – teraz si nemôžeme dovoliť ani prenájom, ani hypotéku. Snažila som sa svokre vysvetliť, že je to len dočasné, kým si našetríme na vlastné bývanie, no ona zostala neoblomná.
Teraz, keď hovorí, ako sa teší na vnúča, znie to prázdne. Ak by ich naozaj zaujímalo, čo bude s týmto dieťaťom, mohli by nám vyjsť v ústrety a vymeniť izby, namiesto toho, aby všetko zostalo len pri slovách.
