Dala si ma do pozornosti… kvôli mačke
Nikdy by ma nenapadlo, že sa dostanem do také absurdnej, nie až hlúpej situácie. S mamou si voláme každý deň — niekedy aj dvakrát: ráno a večer. Ale už druhý deň som sa k nej nemohla dovolať. Buď mi hovor zrušila, alebo ho vôbec nezdvihla. Začala som sa vážne obávať. Už som sa chystala ísť k nej domov — čo ak sa jej niečo stalo s telefónom? Nový smartphone jej mimochodom daroval Mišo na Medzinárodný deň žien, ale mama s technikou kamarátka nie je.
A tu zázrak! Mama konečne zdvihla, ale jej hlas bol studený, akoby som sa dostala k prísnemu úradníkovi:
„Áno, počúvam.“
„Mami, kam si zmizla? Už som z teba zúfala, dva dni sa ti nedovolám!“
„Nemala som čas s tebou rozprávať. Obzvlášť nie o mačkách,“ odpovedala stroho.
Najprv som ani nechápala, o čo ide, ale rýchlo mi to cvaklo. Celé je to kvôli našej mačke. Už mesiac zachraňujeme Mirku — našu čiernu krásku s plným menom „Mirabelka z Modrého hradu“, aby bolo jasno. Všetko začalo len malou nevoľnosťou, potom behanie po veterínach, nezmyselné diagnózy, kopec injekcií, liekov, procedúr, infúzií — a všetko nadarmo. Mačke sa len pridávalo, v jednej klinike ju málem odrovnali.
Až v treťom mieste sme narazili na skutočného odborníka — skúseného, pokojného, rozvážneho. Ultrazvuk, testy, vyšetrenie… Trval na operácii. Bála som sa. Strachovala som sa, že ju stratím, ale dala som na neho — a dobre. Prešli sme si ťažkou rekonvalescenciou: kŕmila som ju z lyžice, napájala som ju zo striekačky bez ihly, spala som pri nej na минаре, aby som počula, ak sa zhorší. A Mirka, našťastie, prekonala. Už sama je, chodí na toaletu, pradá a znova sa k nám tulí ako predtým.
Pred tým, ako sa mama nahnevala, som jej medzi rečou povedala, koľko nás liečba stála. No chápete — sumy boli slušné. Mama len zavyli:
„To je niekoľko mojich dôchodkov! Ty si sa pomiatla?!“
Rozhovor neskončil hádkou, ale ani príjemne. Niečo som vycítila, ale rozhodla som sa to nebrať vážne. Lenže mama si to zrejme nechala vo vnútri prežívať, až jej v hlave niečo kliklo.
Nedala som sa a keď som počula jej výčitky o „mačkovom šialenstve“, spýtala som sa priamo:
„Mami… nezávisí ti o mňa kvôli Mirke?“
„Nie! Len je to divné: na mačku míňaš viac ako na vlastnú matku!“
„Ale ochorela, mami! Mal som ju nevyžiadane vypustiť?! To by mimochodom bolo lacnejšie ako operácia…“
„To som nemyslela,“ zamrmlala mama, už nie tak iste.
„Počuj, vieš, že s Mišom vždy pomôžeme. Ak ti niečo chýba, povedz — prídem, porozprávame sa, vyriešime. Pošlem ti peniaze, kúpime, čo treba. Vieš, že si pre nás na prvom mieste, a Mirka… Mirka je tiež členka rodiny. Máme ju radi.“
Mama zmäkla. Hlas už nebol ľadový a nakoniec povedala slová, ktoré som chcela počuť:
„No… pomáhate… vďaka. Len nechápem, ako sa dá tak míňať za zviera.“
„Pretože ju milujeme. A nemá to porovnávať. Nie je to otázka „buď-alebo“. Milujeme ťa aj ju. Dohodnime sa — hneď mi zavolaj, keď niečo potrebuješ. Inak začnem chodiť a kontrolovať tvoju chladničku a lekáreň!“
„Zuzka, len nie kontroly,“ zasmiala sa mama. „Prepáč, bola som hlúpa. Len príď, strašne mi chýbaš…“
„Už idem,“ usmiala som sa. „A len skús neupekať tie tvoje rožky!“
Večer sme s manželom prišli k mame. Čaj, domáce rožky, rozprávanie, smiech. Všetko ako predtým. A ja som v duchu poďakovala Bohu za to, že mám mamu — živú, tvrdohlavú, urazlivú, ale takú blízku. A s Mirkou je už všetko v poriadku. Nech už to tak zostane…
