Keď sa Viliam vrátil do svojho mesta, strateného medzi kopcami stredného Slovenska, nikto nevedel, prečo to urobil. Ani on sám to nevedel vysvetliť. Ráno bolo pochmúrne, s jemným dážďom, ktorý sa okamžite vsákol do asfaltu. Vstal, uváril si horký čaj, zbalil ošúchanú tašku, kam vložil starú koženú bundu, ktorá páchla vlhkosťou a soľou, zapalovač Zippo, ktorý mu kedysi daroval Sandor, a lístok v jednom smere. Lístok kúpil naslepo, akoby ho nejaká neviditeľná ruka viedla po klávesnici.
Mesto ho privítalo vôňou mokrej zeme, hrdzavého železa a unavenými tieňmi z ošúchaných panelákov. Všetko bolo takmer ako pred pätnástimi rokmi – len farba na stenách vybledla viac, hrdza na zábradlí sa zarývala hlbšie a vývesky nad obchodmi blikali tlmivým neónom, akoby sa dúsili. Ale hlavné bolo, že sa zmenil on. Alebo sa možno stal bližším k tomu, kým bol kedysi? Tvorilo sa mu to ťažko.
Volal sa Viliam. Kedysi odišiel odtiaľto, zabuchol dverami tak, až sa triaslo sklo, nahádzal do batoha pár vecí a vytrhol z rodinného albumu jednu fotku – kde ho matka objíma za plece a on, teenager s zamračeným pohľadom, hľadí niekam nabok, akoby tušil niečo nevyhnutné. Vtedy sa mu zdalo, že nielen opúšťa toto mestečko – že strháva starú kožu, vytrháva sa z klietky, aby našiel slobodu, nový život, niečo skutočné.
Teraz slobodu necítil.
Na stanici ho nikto nečakal. Ani neočakával. Vlak zastal, dvere sa otvorili s unaveným vrzgotom, ľudia okolo ponáhľali – k rodinám, k taxíkom, k svojim veciam. Viliam zostal na peróne, zvierajúc rukoväť tašky, pozerajúc sa na ošúchanú lavičku pod nápisom „Lístky“. Všetko tu bolo až bolestivo známe, až do škrípania v spánkoch.
Matka dostala mŕtvicu. Ležala doma, takmer nepohyblivá, len oči jej klzali po prasklinách na strope. Zavolal párkrát – telefón zdvihol otec. Hovoril stručne, bez zbytočných slov. Otec mal teraz novú rodinu, malé deti, ktoré o Viliamovi pravdepodobne ani nepočuli.
Sestra zmizla v Bratislave, zanechala len pohľadnicu s výhľadom na Dunaj a nápisom: „U nás všetko v poriadku“. Podpis nebol. Viliam ju hľadal – volal, písal, ale odpoveďou bolo ticho. Potom to vzdal. Unavil sa.
Prenajal si izbu u tety Very – tej istej, čo mu kedysi pekla pirohy s kapustou, mazala mu jódom rozbité lakte a rozprávala, ako jej muž pracoval celý život na píle, kým nezomrel na infarkt. Jej dom sa nezmenil: ošúchané steny, starý deka na gauči, domáce pokrývky na televízore. Teta Viera, zhrbená, voňajúca bylinkami a lacným mydlom, sa na neho pozrela a pokývala hlavou.
„No čo, Vilko, zas späť v našej diere? Nezachytil si sa tam?“ opýtala sa, dopĺňajúc čaj do prasknutej šálky.
„Musel som. Len… musel.“
Štvrtý deň išiel k opusteným kolňam.
Tam, keď mal šestnásť, so Sandorom opravovali starú Škodu, ktorú dostal po starootcovi. Snívali, že ju prerobia na nejaké terénne auto a vyrazia na juh, k moru. K moru nedorazili. Toho roku Sandora zavreli – bitka, fľaša, smrť. Miestni šepkali: „nemal to decko šťastie“, ale Viliam vedel, že on mal šťastie, že neodniesol on. Bol tam, keď sa to stalo, ale vtedy proste ušiel. Otočil sa a odišiel.
Potom štúdium, práca, život, ktorý pripomínal cudzie oblečenie, ktoré si obliekol, lebo nič iné nebolo. Život sivý, bez jasných farieb, ako starý film, ktorý pozeráš až do konca, lebo už je neskoro ho vypnúť. A teraz je opäť tu, pri kolniach, medzi hrdzavým železom, vôňou oleja a opustenými autami, akoby sa vrátil ku koreňom, ktoré už dávno mali zhnité.
Sandora, hovorí sa, nedávno prepustili. Dal by sa nájsť v chatrnej dielni na okraji mesta, kde opravoval staré Tatry – autá rovnako ošúchané ako on sám. Večer pil, pozerajúc sa cez zakalené okno, akoby v tme hľadal známe tieňy minulosti. Viliam nevedel, čo povedať, ale išiel. Musel.
DielnDielňa ho privítala zvukom kovu, vrzaním hrdzavých brán a vôňou benzínu, ktorý už bol súčasťou stien.
