Už tretiu hodinu sa Katarína s Denisom hádali. Denis sa prikláňal k rozvodu, navyše na to mal aj dôvod. Hoci sa brali pred jedenástimi rokmi, deti nemali. K rozvodu však boli bližšie ako kedykoľvek predtým. Denis už vedel, že nič sa nedá napraviť.
Katarína veľmi chcela mať dieťa, ale nedarilo sa jej. Každý raz pomaly roztvárala päste a s nádejou, ktorá hraničila s zúfalstvom, pozerala na malé okienko na bielom testovacom prúžku.
Lekár jej hovorieval:
“Treba veriť až do konca,” ale ona prestala veriť.
Po siedmych rokoch manželstva sa Katarína s Denisom často hádali. Dokonca aj kvôli maličkosti mohol začať škandál. Nakoniec však na seba vyliali nahromadenú bolesť a potom dlho mlčali.
Rozvod bol nevyhnutný
V poslednej dobe stále viac mlčali, takmer na seba nepozerali a potichu chodili po byte. A práve vtedy Katarína rozhodla, že mu zmení.
“Už ma to všetko unavuje, Anička,” sťažovala sa kamarátke. “Už sa na neho ani nechcem pozerať, on je akoby v depresii. Mlčí, zaborí sa do notebooku. Čo je to za život?”
“Katy, na tvojom mieste by som si potichu našla iného, možno by si aj otehotnela, ak vymeníš chlapa,” radila Anna.
“A to naozaj tak funguje?” žasla Katarína.
“Kto vie, možno aj áno,” bezstarostne odpovedala kamarátka. Nemala čo riešiť, ona mala dcéru, hoci s manželom sa stihla rozviesť.
Katarína mlčala, ale červík vnútri ju hlodal.
“A čo? S Denisom sa len hádame. Ak mu teraz poviem o rozvode, hneď súhlasí.”
“Takže, kamarátka, dnes večer ideme do kaviarne, stretávam sa s Viktorm, príde s kamarátom, tak vás zoznámime. Do tvojho nudného života treba vniesť farby.”
Tými farbami sa stali vzťahy s Antonom. Katarína si myslela, že Denisovi nedokáže zmeniť, hoci bola na neho nahnevaná, ale ukázalo sa to byť jednoduché. Všetko sa rozbehlo, ani si nevšimla, ako sa jej život naozaj rozsvietil.
Chodila za Antonom, vracala sa domov neskoro, a raz Denis nevládzal.
“Katarína, odchádzam od teba. Rozvedieme sa ako dospelí ľudia. Pokojne a v kľude. Nemáme čo deliť, deti nemáme, tento byt je tvoj,” povedal pevne a rozhodne. Vedela, že toto rozhodnutie v ňom dozrelo už dávno.
Ak by mala byť úprimná, Denis jej vyhovoval aj finančne. Zarábal veľmi slušne. Anton, s ktorým sa čoraz viac stretávala, však od nej závisel, vždy sľuboval, že čoskoro získa veľké peniaze. A vôbec – vedel dobre “naviesť špagety na uši”, najmä keď mu ženy verili. Bol šarmantný a láskavý.
“Počkaj, Den, poďme to prebrať,” zrazu sa jej nechcelo rozvádzať.
“Nie, Katarína. Neveru ti neodpustím.”
“Neveru? Odkiaľ vieš, že som ti zmenila?” Bola si istá, že manžel sedí za počítačom – programátor ako programátor, mozog stále v práci.
Nevedela, že mu to povedal jeho kamarát Palo, ktorý ju viackrát videl v kaviarni s iným – správala sa príliš otvorene. A ako by to nebolo vidieť, keď sa manželka niekedy vracala domov veľmi neskoro.
“Katy, nechcem výstavy, vidím, že aj v tom si majsterka, ja viem všetko. Takže ťa nechávam, podám na rozvod, ži, ako chceš. Nebudeš sa nudiť, Anička ti nedá,” pozrela na neho prekvapene – odkiaľ to všetko vie?
“Koniec, odchádzam.” Zobral kufor a tašku, pripravené už predtým, keď dlho neprišla domov, a vyšiel z bytu. Kľúče nechal na komode.
Kufor a tašku hodil do kufra a vyrazil.
Na dedinu, do hĺbky s spolucestujúcim
“No, nevyšlo to, stáva sa. Nič. Prežijem to, a aj tak ma to už unavuje,” premýšľal Denis, pozerajúc sa na cestu pred sebou. “Prídem na dedinu, opravím dom. A ako to, že som ho nepredal? Kupcov bolo dosť, akosi som cítil, že sa mi ešte bude hodiť. Rodičia odišli priskoro… Dám dom do poriadku, budem chodiť na ryby, zbierať huby, možno si založím sliepky. Veď čo mi chýba? Som slobodný, a vek mám najlepší – tridsaťtri. No, presne vek Krista,” usmial sa. “Tak uvidíme. Dobré je, že som prešiel na home office, takže s prácou žiadny problém.”
Cesta na dedinu nebola krátka, asi dve hodiny autom. Keď prerušil svoje úvahy o živote na dedine, zrazu zistil, že má hlad. Po chvíli odbočil z cesty na polnú cestu, ktorá viedla do nejakej osady. Potom zastavil pri malom obchode.
Vystúpil z auta a obzrel sa. Pri obchode si všimol dve mačky, ktoré na neho zvedavo pozerali.
“Áha, asi hladné…”
V obchode hľadal niečo na jedenie. Videl chutné pirohy, ktoré tak lákavo voňali, že sa nedalo odolať.
“Dajte mi tri teplé pirohy, pár párok a krabicu džúsu,” zaplatil a hneď odhryzol kúsok pirohu. Vonku rozkrájal párok a dal ho mačkám, ktoré sa hneď prihnali.
Zhltol pirohy a keď sa otočil, uvidel malé mačiatko. Sedelo stranou a nepristúpilo k ostatným.
“Bojí sa, čo?” pomyslel si. “Veď je také malé.”
Sivo pruhované mačiatko so zelenými očami sedelo na mieste, sklopenou hlavičkou. Bolo veľmi hladné, vychudnuté, ale vďaka nadýchanej srsťi nevyzeralo tak chudo. Išlo by za hocikým, lenže sa nemohlo pohnúť.
Keď sa Denis priblížil, aby si ho lepšie pozrel, zhrozil sa.
“No teda! Veď je to presne ako Proško!” vykríkol prekvapene. “Kópia mačky, ktorá kedysi žila u mojej starej mamy. Úplne rovnaké zelené oči a taká istá sivá m
