Dnes som znova premýšľala o tom, ako sa môj život zmenil odvtedy, čo sme sa s Erikom vzali. Prvé, a ako sa mi vtedy zdalo, múdre rozhodnutie bolo žiť oddelene od rodičov. On pracoval ako inžinier v dobrej súkromnej firme, a ja som vložila svoj podiel z predaja starineckého bytu do hypotéky. Začali sme si budovať svoje hniezdo, snívali sme o pokoji, útulnosti a vlastnej rodine. Ale kto by si pomyslel, že do týchto stien vstúpi spolu s nami jeho matka…
Fyzicky síce s nami nežila, ale mala som pocit, akoby bola v každej zásuvke, v každej skrini, v každej lyžici. Žiadne rozhodnutie, žiadny nákup, žiadna udalosť sa nezaobšla bez jej aktívnej úlohy – či už išlo o výber čajníka, záclon alebo obyčajnej kúpeľnové podložky.
Stačilo, aby som naznačila, že treba vymeniť závesy – a hneď tu bola so zložkami, katalógmi a radami na každom kroku. Na sviatky pripravovala scénáre, akoby sme mali vystúpiť v súťaži záujmovej umeleckej činnosti. Raz sme sa s priateľmi rozhodli privítať Nový rok v chate za mestom. Všetko bolo zaplatené, nakúpené jedlo, objednaný transfer. Ale ona vztýčila taký výstup, že by Stanislavský tlieskal stojac. Slzy, výčitky, náreky: „V taký večer – a opustiť matku!“ Nakoniec sme ostali doma, prišli sme o peniaze, a ona celý večer kritizovala hercov v televízii, sediac v kresle s pohľadom cisárovnej.
Keď som konečne otehotnela, s Erikom sme sa rozhodli prerobiť spálňu pre hostí na detskú izbu. Len sme o tom spomenuli v rozhovore… Na druhý deň ráno už stála na prahu s dvomi robotníkmi a zvitkami tapiet v náručí. Ani som nestihla povedať slovo – rekonštrukcia začala. Podľa jej plánu. V jej farbách. Podľa jej vízie. A ja som stála stranou vo vlastnom dome a cítila sa ako cudzinka.
Stokrát som manželovi povedala, že je to pre mňa ťažké. Že sa necítim byť pani domu. Že chcem sama rozhodovať – od tapiet až po špongiu na riad. Ale v odpoveď som počula stále to isté: „Mama len chce pomôcť. Má dobrý vkus. Robí to z lásky.“ A čo moja láska? Moje túžby? Môj vkus? Alebo to všetko stráca hodnotu len preto, že som neporodila „takého úžasného syna“?
A potom prišiel vrchol. Príšla a slávnostne oznámila: „S Erikom ideme na dovolenku. Do Turecka. Potrebujem sa zregenerovať, pretože všetko na seba ťahám.“ Stála som so siedmymesäčným bruchom a nemala som slov. Ani jedno. Manžel niečo zamrmlal, že ju nemôže nechať samú. A ja som povedala priamo: ak pojde s ňou, môže zabudnúť, že má manželku.
Výsledok? Vtrhla do domu s krikom, že jej závidím. Že mi porodila a vychovala muža, a ja som nevďačná. Že nemôžem ísť, pretože som si „nažrala brucho“, a teraz jej bránim aspoň trochu oddýchnuť si od „toho nevďačného života“. A vôbec, ona pre nás všetko robí, a my…
Už ani neviem, čo je správne a čo nie. Som unavená z života v troch, keď v manželstve sme len dvaja. Nechcem bojovať, ale ani sa s tým zmieriť nedokážem. Cítim, ako strácam seba samu – ako ženu, ako manželku, ako budúcu matku. Desí ma, že keď sa dieťa narodí, ona bude vyberať nielen plienky, ale aj meno, školu a s kým sa bude kamarátiť.
Dievčatá, možno viete poradiť, ako prežiť vedľa takej „zlatej“ svokry? Alebo je to beznádejné a treba sa len zmieriť s tým, že teraz bude so mnou až do konca mojich dní – ako tieň, ako pozadie, ako hlas za scénou, ktorý bude vždy hlasnejší než môj?
Píšte. Už neviem, ako sa s tým šialenstvom vysporiadať…
