Som v absolútnom zúfalstve a hnev už vo mne vrie! Dnes som sa opäť pohádala s mojou mamou, a svokra sa mi už ani len neozve. Mali by sme byť požehnaní, že máme dve babky moju mamu a maminu partnerku.
No požehnaní je priveľmi silné slovo, lebo oni nie sú babky v pravom slova zmysle, skôr len ich mená. Obidve bývajú sto metrov od škôlky, kde chodí náš synček, ale ani jedna za žiadnych okolností nechce ísť poňho do škôlky. Sama by som si ho vyzdvihla, ale končím v práci až o deviatej večer, takže nemám šancu prísť na čas. Ani manželovi sa to vždy nedarí, lebo robí na smeny v fabrike. Väčšina ľudí u nás v meste pracuje práve vo fabrike, a tak pre tieto deti vytvorili špeciálnu skupinu, kde môžu byť až do desiatej večer. Lenže za to sa musí platiť zvlášť a stojí to dosť eur, čo nám dosť zamieša rodinný rozpočet. A to máme babky živé!
Moja mama pracuje do šiestej. Každý deň ide okolo škôlky, ale jej osobný život je teraz na prvom mieste; po rozvode s mojím otčimom si chce užívať sama pre seba a tvrdí, že po práci potrebuje oddych, masky na tvár, aby vyzerala mladšie než v skutočnosti je. Každý víkend má nejaké plány, či už kino, výstava, kávu s kamarátkami.
Svojho vnuka si berie len zriedka a iba cez víkend. Tvrdí, že jej narúša zabehaný režim, že stále beha po byte a ruší jej meditáciu. Rada mi káže o výchove, pričom odmieta sa jej aktívne zúčastniť.
Svokra, to je kapitola sama o sebe. Nikdy nepracovala, stále bola doma. Má štyri deti, medzi ktorými nie je väčší vekový rozdiel ako tri roky. Môj muž je najstarší. Mohla by byť ideálnou pomocou pri vnúčati, ale odmieta vraj si už svoje odžila s vlastnými deťmi, a navyše má vraj kopu domácich povinností. Tvrdí, že musí variť, upratovať, prať, večer všetkých privítať zo smeny, nakŕmiť, opäť poupratovať a uložiť spať. Pritom jej synovia už majú osemnásť a dvadsaťjeden rokov, sú úplne samostatní postarať sa o seba vedia.
Raz išla po syna do škôlky, potom sa sťažovala, že nestihla nič spraviť a jej chlapi prišli z fabriky hladní a unavení. Povedala mi, že som si syna porodila pre seba nie pre ňu, a teda sa mám starať sama, nech si ho vyzdvihnem bez jej pomoci. Nechce, aby sme na ňu ďalej rátali.
Chvíľu to fungovalo, keď babkyna partnerka chodila na druhú smenu vtedy som išla ja ráno, ona poobede. Lenže tá sa už stáhla a nahradila ju teta, ktorá nebola ochotná ostávať po večeroch, takže zase platíme za škôlku navyše. Rodinný rozpočet to citeľne zaťažuje. Hnevá ma pokrytectvo našich babiek; stretávajú sa s vnúčikom na sviatky, vyhlasujú, ako ho milujú, predbiehajú sa, kto kúpil lepší darček. Ale my nepotrebujeme ich dary, potrebujeme reálnu pomoc.
Dnes som musela doslova volať mame a prosiť ju, aby šla po syna, lebo na zaplatenie večernej skupiny už nemáme. Nemáme čo čakať od našich rodičov ani finančne, ani reálnu pomoc. Svokra tiež odmieta finančnú podporu, vraj jej synovia veľa zjedia, a peniaze idú na jedlo. Vôbec si neviem predstaviť, ako sa z tejto situácie dostaneme. S manželom nám všetky zárobky idú na potraviny, oblečenie, domáce potreby, a potom platíme dvojnásobne za škôlku. Ako presvedčíme naše babky, aby nám naozaj pomohli a nie len kupovali darčeky?
