Vieš čo, už mi ide prasknúť hlava od nervov! Dnes som sa zase pohádala s mamou, a svokra so mnou ani nechce hovoriť. Máme šťastie, že máme dve babky, moju a maminu svokru.
Ale šťastie je trochu silné slovo, lebo ono to nie sú babky, ale len dve mená na papieri. Obe bývajú sto metrov od škôlky nášho syna, no ani jedna sa nechce ani len pozrieť na to, že by ho zo škôlky vyzdvihla. Ja by som ho vyzdvihla sama, ale pracujem do deviatej večer, takže to časovo nedávam. Manžel tiež nestíha vždy, lebo robí na smeny vo fabrike. Vieš, u nás v meste, skoro všetci robia vo fabrike preto má škôlka aj skupinu do desiatej večer, ale to sa platí extra a stojí to kopec eur, je to fakt výrazná položka do rozpočtu. A to máme dve babky nažive!
Mama robí do šiestej, a keď sa vracia domov, chodí rovno okolo škôlky. Teraz má svoju osobnú pohodu na prvom mieste, po rozvode chce žiť konečne pre seba vraj sa musí po práci zrelaxovať, dáva si masky na tvár, chce vyzerať mladšie, než je. Každý víkend má nabitý program, chodí do kina, na výstavy, stretáva sa s kamarátkami.
Synčeka berie len občas, vždy len cez víkend, a to vlastne len vtedy, keď sa jej to hodí. Tvrdí, že vnuk jej narúša denný režim, stále po byte behá, a že jej kazí meditáciu. Rada mi dáva rady o výchove, ale sama sa jej vôbec nechce do toho zapájať.
Svokra to ti je kapitola sama o sebe. Nikdy nepracovala, celý život bola doma. Má štyroch detí, medzi nimi rozdiel maximálne tri roky. Manžel je najstarší. By si si povedal, že ideálna pomoc pri vnúčatách. Ale nie tvrdí, že svojich sa už nahrala dosť, že má doma tonu povinností, varenie, upratovanie, pranie, večer všetkých privíta, nakŕmi, potom za nimi uprace a odprevadí do postele. Ale vieš čo, jej dvaja najmladší synovia majú osemnásť a dvadsaťjeden rokov, samostatní chlapi no ona sa správa, ako keby boli malí.
Raz si zobrala vnuka zo škôlky, a bola taká znechutená, čo všetko nestihla, že mi potom povedala, že som rodila pre seba, a nie pre ňu, a teda je výlučne na mne, aby som o syna starala. Vraj na jej pomoc nemôžem už ďalej rátať.
Jediná výhoda bola, keď mala kolegyňa v škôlke nočné smeny, a ja som mohla byť ráno vtedy sa ešte dalo, no teraz nám dali inú pani, tá nechce byť večer, takže zase platíme trojeurovú predlženú skupinu v škôlke. Z rodinného rozpočtu to ide dosť citeľne dole. Som už fakt alergická na pokrytectvo našich babiek na narodeniny, sviatky, všade rozprávajú, aké úžasné je ich vnúča, pretekajú sa, ktorá dala drahší darček. Ale my fakt nepotrebujeme tie ich darčeky, my potrebujeme skutočnú oporu.
Dnes som musela volať mame a prosiť ju, nech vezme Dávida zo škôlky, lebo na škôlku fakt už nemáme. Od rodičov nemôžeme čakať nič ani peniaze, ani pomoc, reálne nič. Svokra tiež nechce nič dať, vraj len na jej synov sa všetko minie na jedlo. Ani si neviem predstaviť, čo budeme robiť ďalej všetko, čo s mužom zarobíme, ide na jedlo, oblečenie, domácnosť, a ešte platíme dvojnásobok za škôlku. Ako sa máme dostať našim babkám do hlavy, že najviac by nám pomohli, keby sa zapojili, a nie keby nám len kupovali hračky?
