Vtedy, keď som žiadal o rozvod kvôli inej žene, moja žena potichu súhlasila: o tri mesiace som pochopil prečo.
„Dnes už určite požiadam moju ženu o rozvod, moja drahá,“ naliehal Ján svojej milovanej Zore. „Len zostáva pokojná, netráp sa zbytočne, vôbec sa s tebou nechcem hádať.“
Žena na neho smutne pozrela, ako sedel oproti nej v kaviarni.
„Tieto nekonečné sľuby ma úplne vyčerpali, rozumieš? Stále to isté. Sme spolu už nejaký ten rok – je čas konečne rozhodnúť. Ak sa nechceš rozviesť, povedz to rovno, a môžeme to ukončiť.“
„Nie, nehovor tak! Už dávno som sa rozhodol, že chcem byť s tebou. Len okolnosti mi bránili to dotiahnuť do konca.“
„Janko, nie som naivné dievča, neoslovia ma pekné reči, nech by vyzerali akokoľvek úprimne. Odchádzam od teba,“ Zorine oči sa zaliali slzami. Bolo to bolestivé, ale nevidela iné východisko.
„Neponáhľaj sa! Sľubujem, že dnes to vyriešim.“
„Zorka, teba chcem viac ako čokoľvek,“ Ján ju pevne objal. Mala pravdu – bol čas dať všetkým bodkám nad „i“. Už nemohol žiť medzi dvoma ženami.
Domov prišiel neskoro, ako zvyčajne. Svekruša už pravdepodobne spala, a jeho žena Katka sedela na gauči a sledovala seriál, popíjajúc horúci čaj. Všetko bolo ako vždy.
„Dobrý večer,“ privítala ho. „Zase si sa zdržal? Veľa práce?“
„Katka, musíme vážne prehovoriť. Dnes. Ak môžeš – hneď teraz.“
„Dobre, len ti rýchlo pripravím čaj.“
„Netreba, už som večeral.“
Ján si sadol vedľa nej.
„Sme spolu tak rozprávkových tridsať rokov. Máme dve skvelé deti, ktoré už žijú samostatne v zahraničí. Prežili sme veľa, ale vždy sme sa podporovali.“
Katka na neho pozorne hľadela, akoby študovala každú vrásku na jeho tvári.
„Ccity vyhasli. Zostal rešpekt, ale to nestačí.“
„Máš inú?“ spýtala sa pokojne, ako keby rozprávali o počasí.
„Áno,“ priznal sa. „Sme spolu takmer dva roky. Je to skutočná láska. Neplánoval som to, ale…“
„Si s ňou šťastný?“
„Áno,“ odpovedal úprimne.
Katka mlčala. Ticho bolo tŕkavé.
„Milujem inú už dva roky. Rozvieme sa,“ povedal Ján rozhodne.
„Dobre,“ jednoducho odpovedala. „Láska sa nedá nútiť. Nepoviem, že som to čakala, ale každé tvoje slovo bol ako bodnutie nožom.“
„Katka, prosím, nebudeme sa hádať. Je zbytočné vysvetľovať, ako sa to stalo…“
„Bez váhania podpíšem všetky papiere – ale s jednou podmienkou.“
„Akou?“
„Mama má čoskoro sedemdesiatiny. Prosím ťa – počkáme do po sviatku. Nezaslúži si naše hádky v taký deň.“
„Súhlasím. Rešpektujem svekru, to sa ani nehovorí.“
„Ale to nie je všetko.“
Ján prekvapene zdvihol obočie.
„Chcem jej dopriať predsviatkovú náladu. Nech si to užije. Lebo potom prídu ťažké časy.“
„Ako by si to predstavovala?“
„Prosím ťa, pred mamou sa budeme správať, akoby bolo všetko v poriadku. Môžeš to nazvať hrou – „dokonalá rodina“.“
„Katka, to je…“ prerušila ho. „Kvety, spoločné raňajky, smiech. Len dva a pol mesiaca.“
Ján, aj keď neochotne, súhlasil. Nekričala, neurobila scénu, neobviňovala ho. A on jej mohol vyjsť v ústrety.
„Dohodnuté. Dva a pol mesiaca.“
Otázka bola vyriešená. Ostávalo už len upratať veci so Zorou.
Na druhý deň ju pozval na obed.
„Požiadal som Katku o rozvod. To je najlepšia správa za posledný rok,“ zaradovala sa Zora. „Konečne! A kedy sa k nám nasťahuješ? Možno už tento víkend?“
„Nedopovedal som. S Katkou sme sa dohodli, že rozvod začneme po oslave – o dva a pol mesiaca.“
„Čože? To sú nejaké nezmysly, Janko! To sa bude ťahať do nekonečna?“
„Po prvé, nekrič. Po druhé, pochop – rešpektujem ju. Je to jej sviatok.“
„A pýtal si sa ma? Možno ja nesúhlasím? Ja nie som náhradný variant!“
Zora sa nahnevala. V hlave jej dozrieval plán.
„Dobre, rob, ako uznáš za vhodné. Ale ja mám tiež podmienku. Počas týchto mesiacov sa vôbec neuvidíme. Žiadne stretnutia.“
„Drahá, načo toto všetko?“
„Myslíš si, že som hlúpa? Nie, Janko. S tvojim sedením na dvoch stoličkách je koniec.“
Ján vstal.
„Dobre. Beriem tvoju podmienku. Ale svekra si zaslúži dôstojnú oslavu. Uvidíme sa o tri mesiace. Ľúbim ťa.“
Vyšiel. Zora nebehala za ním a nekričala. A to bolo dobre. Znamenalo to, že všetko ide podľa plánu. Čoskoro bude mať rozvod a začne nový život.
Teraz bol čas urobiť niečo pre Katku. Dokonalá rodina predpokladá, že manžel občas ženu poteší kvetmi. Sľuby treba dodržať. A on sľúbil.
Nasledujúce týždne v rodine Kováčovcov plynuli takmer ako v rozprávke. Ján sa úprimne snažil hrať rolu vzorného manžela.
„Zaťko, už som zabudla, aké máš výborné toastíky s avokádom! Kedysi si bežal za mnou – mami to, mami ono… A teraz si sa uvoľnil. Ale vidím – snažíš sa.“
Bolo vidieť, že svekra svojho zaťa jednoducho zbožňuje.
„Poďme o víkende na chatu! Les, ohník. Všetkým nám to prospieje.“
„Podporujem!“ slávnostne vyhlásila svekra.
„Počuj,“ zašepkal Ján žene, „nestrácaj energiu na tieto lacné triky. Nič sa nezmení. Moje rozhodnutie je konečné.“
Katka nič neodpovedala, len záhadne sa usmiala
