Najmenej zo všetkého má Monika rada prácu s deťmi. Je to namáhavé, vyčerpávajúce a riskantné. Priestor možností okolo dieťaťa ešte nie je ustálený, nebezpečenstvo “pritiahnuť” nejakú úplne nechcenú eventualitu je príliš veľké.
Dieťa je v biopole matky, čo znamená, že bude treba pracovať aj s ňou. Navyše deti strašne radi fantázijú. Kto z nás nesníval o tom, že má magickú moc, keď bol malý? Nevymýšľal si čarovného priateľa-pomocníka? Každé slovo takéhoto “klienta” treba overovať, čo vytvára ďalšiu záťaž.
Keď Monika uvidel na prahu ženu v prepychovom čiernom odeve, s krvavočervenými perami a tmavomodrými očnými viečkami, čarodejnica nijako nezareagovala. K nej často chodia výstredné osoby. Ale desaťročný chlapec, ktorý sa bojazlivo krčil za jej chrbát, ju znepokojil. Len čo otvorila ústa, aby povedala, že s deťmi nepracuje, dáma ju panovačne prerušila:
“Prichádzame na objednávku. Ja som Alžbeta, včera som vám volala. Mala som mačičku na profilovke, pamätáte?”
Mačičku si Monika pamätala.
“Tak teda, poďte dnu.”
“Možno má problémy Alžbeta a chlapca jej jednoducho nebolo kam dať, preto ho vtiahla so sebou?” s nádejou pomyslela si čarodejnica, nenápadne si prezeraklientku, ktorej čierne šaty a hlasité náramky prezrádzali, že tu nejde len o žiaľ, ale aj o túžbu po pozornosti.
