Pol roka som žil osamote. Nie, bol som ženatý, ale manželka odišla z domu už po roku po svadbe. V tom čase som práve očakával naše dieťa. Na záver nám Peter, jej bývalý manžel, zanechal trojizbový byt v Bratislave. Aspoň takto aspoň trochu zaplatil za svoje zodpovedné činy. Druhú svadbu som si neplánoval a tak som neplánoval ani to. Nejaký som ani nebyť. Naša dcéra Zdenka rástla. Musel som ju vyviezť na nohy. Krátko povedané, starosti nás zaplavovali po krk.
Rozumel som, že som sa snažil zo všetkých síl, ale Zdenke stále chýbala otec, ktorý by jej poskytol pevnú oporu. Takého otca už nebolo možné doplniť. Preto sa postupne Zdenka začala pripútavať k chlapom, s ktorými mala priateľské alebo milostné vzťahy. Nie všetkým sa taká náklonnosť páčila. Často som musel upokočovať dcéru a zahojovať jej zlomené srdce. Ale Boh je milostivý a čoskoro Zdenka stretla svojho manžela.
Ďuro bol pracovitý a dobrosrdečný. Ja som bol len tým, čo chcel, aby sa Zdenka s ním vydala. On ma a Zdenku rešpektoval. Čo viac si priať? Považoval som ho za ideálneho zetu. Avšak rozprávky sa tak neskončia. O pol roka po ich svadbe sa Ďuro výrazne zmenil.
Medzitým som sa staral o vlastnú matku. Ešte žila. Narodila ma skoro, rovnako ako mňa Zdenku, a tak sme sa stretli aj s vnúčkou. Práve vtedy mama ochorela. Vyčerpanie ju zasiaulo natoľko, že som musel brať starú ženu so sebou a neustále o ňu starať. Nemali sme kam odísť, pretože mama bývala so mnou. Tento nápad však zetovi vôbec nepáčil.
Čo v ňom vyvolalo také rozhořčenie, neviem. Nežiadal som od neho, aby sa staral o starú. Naopak, všetka zodpovednosť padla na moje ramená. A moja mama nebola až taká náročná, keď sa rozmyslíte. Neviem, čo mu tak nešlo.
Časom sa všetko len zhoršovalo. Zdenka sa pridala na stranu Ďura. Teraz ma obaja obchádzali. Kedysi sme jedli spolu pri jednom stole, a teraz deti schovávajú svoje hlavy do izieb. Snažil som sa rozprávať s dcérou, ale marné. Mlčala a hľadala výhovorky.
Neuspokojovali ma ani vnúčatá. Hovorili, že keď nebudú ponáhľať, žijú len pre seba. Najprv som trval na svojom, potom som to vzdial. To sú ich záležitosti, vyriešia si ich sami. Ale Ďuro ma začal obťažovať čoraz viac. V mojom dome sa správal ako pravý pán. No na opravy alebo doplnenie vybavenia by ani prst nespomenul. Často zmizol s kamarátmi v klube. Neviem, kam zmizol ten úžasný zet, ktorého som kedysi poznal.
Iba teraz sa ukázala jeho pravá tvár.
Každý týždeň bol Ďuro neúnosnejší. A potom nastal Silvester, keď Ďuro odmietol osláviť ho s nami v rodinnom kruhu. Zobrali Zdenku do svojej izby a oslávili svätky oddelene od nás s mojou mamou. O polnoci sa dcéra ešte objavila, aby nás pozdravila, no jej manžel ani štipľavo nepohnul nosom.
Nasledujúci deň mi oznámil: S Zdenkou predávame dom tvojej mamy a kupujeme si oddelený byt. Ani som nevedel, ako na to reagovať. A čo, že už žijú u mňa pol roka? Na moje náklady? To nestačí?
Nie, tak si to nepomýľ,, povídala som. Získajte si svoj vlastný byt sami. Toto je dom mojej mamy. Nechceme ho predávať. Je to jej majetok a ona to sama vyrieši. Zúrila som sa.
Ďuro sa tak rozzúril. Ten istý deň zhromaždil svoje veci, vzal moju dcéru a odjel k svojim rodičom.
Bolo mi smutno, že Zdenka ani slová nevyjadrila, ale to je jej život. Ak si myslí, že tak bude lepšie, nech žije s Ďurom.
Urobila som správne rozhodnutie?
Keby ste boli na mojom mieste, čo by ste urobili?
Príjemní čitatelia, ak chcete čítať ďalšie príbehy, zanechajte komentár a nezabudnite na lajky. To nás poháňa k ďalšiemu písaniu.
