Ženská prefíkanosť
Dodnes zostáva Ján slobodným mužom. Hoci sa chcel oženiť vážne, logiku svojej snúbenice nikdy nepochopil.
Keď jej po ročnom vzťahu urobil návrh, vášne už trochu ochladli a on si uvedomil, že Alena je práve tá, s ktorou chce prežiť život, ktorej hlas chce stále počuť a ktorú chce mať neustále pri sebe.
„Alena, vezmi si ma,“ povedal rozhodne a s nadšením, kľakol si na jedno koleno s otvorenou krabičkou, v ktorej sa blýskal nádherný prsteň, a v druhej ruke držal obrovskú kyticu kvetov.
Alenu to neprekvapilo úplne – tušila, že niečo také príde – no aj tak sa zaradovala.
„Samozrejme, zlatko, samozrejme,“ súhlasila bez váhania.
Bola krásna, ale ani Ján nebol nijaký chudáčik – vysoký, športovej postavy, s krátkym účesom a obľúbeným športovým štýlom obliekania.
„Chcem, aby si mi porodila dcérku, podobnú na teba,“ usmial sa.
„Vždy prosím,“ zasmiala sa vesele.
Začali sa pripravovať na svadbu. Ján ani netušil, koľko starostí to bude obnášať.
„Alena, to je len svadobný horor,“ hovoril, keď ho ťahala po obchodoch. „Nevedel som, že to bude také náročné.“
Bez závoja, šiat, topánok, stužiek, pančúch a všetkého možného sa svadba nezaobíde. A on si myslel, že stačí návrh, prsteň, cesta na matriku – a hotovo.
Konečne sa Alena upokojila, do svadby zostal čas a Ján si oddýchol. No tu mu raz po práci oznámila:
„Jano, šéf ma posiela na týždenný školiaci pobyt, a to do regiónu. Budeme chvíľu od seba. Možno je to aj dobre – otestujeme si naše city.“
„No to si vybral čas! Nevie, že máme čoskoro svadbu?“ zabručel nevrlo.
„Vie, ale odlietať nebudem v deň svadby, zostávajú nám tri týždne. Navyše, školenie znamená povýšenie a vyšší plat. Peniaze sa nám zídu, nie?“ presviedčala ho.
„Keď budem mimo, bude ťa hľadať Katka,“ dodala po chvíli.
„Tvoja Katka mi ešte chýbala, aj tak je všade,“ znervóznel. „Ty vo mne nedúfaš?“
„Je to moja vec, ale nechať ťa bez dozoru by bolo nerozvážne. Takže Katka sa o teba postará.“
Katka, Alenina kamarátka a budúca svedkyňa, bola pre neho nočnou morou. Síce pekná, blondínka s dokonalou postavou, no neustále s nimi chodila. Alena ju vždy vláčala za sebou, a to ho vytáčalo. Navyše často u nich večerala a niekedy zostala aj prespať.
Ján sa občas sarkasticky pýtal:
„Dúfam, že Katka s nami nebude spať ani v našu svadobnú noc?“
Keď odvážal Alenu na letisko, Katka sa prilepila ako prísada. Rozlúčili sa, Alena odišla a on s Katkou sa vracali domov. Po ceste ju vysadil.
Prešli tri dni. Keď mal voľno, zavolal kamarátom a tí ho pozvali na rybačku. Potešilo ho to – dlho sa s nimi nevideli na pokoji, v kúpeľoch s pivom a rečami.
„Koniec koncov, kedy inde si také veci vychutnám?“ povedal si a zaspal.
Vo štvrtok večer mu zavolala Katka, ktorá ho už beztak kontrolovala:
„Jano, ako si? Všetko v poriadku?“
„Samozrejme, lepšie nemôže byť,“ odpovedal.
„Možno potrebuješ pomoc? Ja by som—“
„Nie, v pohode, som dospelý chlap,“ skočil jej do reči.
„Dobre, dobre, nehnevaj sa. Ale ja mám k tebe prosbu.“
„Akú?“ znervóznel.
„No takú… Musíš mi spoločne zaviesť. Naša spoločná kamarátka s Alenou, bývalá spolužiacka Zuzka, oslavuje jubileum v reštaurácii za mestom. A zrovna sa mi pokazilo auto. Nevezmeš ma? Alena súhlasila, aby si ma odviezol a zostal so mnou.“
„No to ma teší,“ pomyslel si. Radšej by išiel s kamarátmi rybáriť.
„Janko, prosím ťa,“ naliehala. „Všetci tam budú v pároch, a ja sama… Nemám priateľa, vieš to.“
„Veľká škoda,“ odsekol.
„No dobre, neskôr si o tom porozprávame. Teraz mi prosím pomôž,“ žiadala. „Alene sa to bude páčiť, že si pod mojim dozorom.“
Nechcel ísť medzi cudzích ľudí, no odmietnuť nedokázal.
„Dobre, zavolám neskôr,“ súhlasil.
Chcel Alene zavolať a sťažovať sa, no napokon to nespravil. Veď si to predsa priala.
Oslava bola v piatok večer. O piatej prišla Katka nádherne upravená, vo vône osviežujúcich parfumov a naskočila do jeho auta. Napadlo mu:
„Dobre, večer v spoločnosti takej krásnej Katky… To nie je najhorší trest.“
Pri reštaurácii vystúpili a Katka ho zaviedla do sály, kde nepoznal nikoho. Ona sa však s každým pozdravila, všetkým sa smiala.
Ján sa cítil nesvojo. Katka mu naliala šampanské.
„Napij sa, uvoľni sa.“
„Veď šoférujem! Ako potom po
