Žene bolo sedemdesiat rokov. Jubileum! Na tento deň si kúpila látku a objednala si šaty. Veľmi pekné, elegantné. A k nim cez internet strieborné náušnice, drahé. Obliekla si ich, pozrela sa do zrkadla a zistila, že omladla.
“Napokon, bez nových vecí sa nedá žiť,” pomyslela si žena. “Zlepšujú náladu.”
Potom sa dala do varenia, aby hostí pohostila chutným jedlom. Mali prísť jej sestry. A brat mal priviezť starú mamu. Bude mať čoskoro deväťdesiatpäť rokov. Stôl sa leskol svátočným riadom a jedlo sa takmer samo ponúkalo do úst. Hostia prišli.
Starú mamu posadili na čestné miesto. Ako vždy, chvíľu posedela, a keď sa unavila, išla si do vedľajšej izby oddýchnuť. Jubilantka sa prezliekla do nových šiat a nasadila si náušnice. Vyšla k hostom a oni až zatajili dych.
Bolo jej milé, že všetkých prekvapila, že ocenili jej snahu. Veľmi milé. Vypili prvý pohárik. Potom, ako sa patrí, druhý. A jedna zo sestier zrazu povedala:
“Prekvapila si ma. V sedemdesiatich si si objednávať šaty. A náušnice, a ešte také drahé. Načo ti to? Kam sa tak strojíš? Sedíš doma už koľko rokov. Keby bol aspoň muž, ale veď nikto nie je. Nepracuješ, do divadla nechodíš. Veď máš plnú skriňu starých šiat, pekných. Mala by si ich donosiť.”
Ostatné sestry súhlasne pokyvovali hlavami. A začali rozprávať, ako majú vlastné skrine prepchaté oblečením nosiť by to nedonosili.
A zrazu, z nejakého dôvodu, nové šaty ako by sa zmenšili. Stiesnili sa. Náušnice oťaželi a začali ťahať uši. A v duši sa rozhostila prázdnota. A niečo ju bodlo:
“Sedemdesiat je sedemdesiat, život preč, a ja tu sedím ako vystrojená stará baba.”
Žena akosi postaršia, a úsmev, ktorý z jej tváre zmizol, urobil jej tvár kamennou. Nechcelo sa jej s nikým rozprávať, nechcela. Nechcelo sa jej jesť, sústo sa jej v ústach zadrhlo. Nechcela už žiadnu oslavu. Hostia, akoby vycítili zmenu v nálade gazdinnej, stíchli.
A vtom sa ozvala doteraz mlčiacia mama:
“Moja matka sa tiež dožila takmer stovky. A otec. Dlhovekí sme. A keď mame bolo deväťdesiat, otec išiel na trh a kúpil šálu bordovej farby. Keď sme si sadli k stolu, vybral dar z úkrytu a podal ho žene. Vlastne, hodil jej tú šálu cez plecia. Matka, omladená a šťastná, sedela a hladila novú šálu starými rukami. A akoby jej spadlo dvadsať rokov kdeže deväťdesiat!”
“Hlavné je duša. Nie my pre veci, ale veci pre nás. Prinášajú nám radosť. A šťastnými nás robia láska a pozornosť blízkych.”
A po chvíľke ticha dodala:
“Zabudli ste, čo?”
Povedala to múdro. A obrátila sa na dcéru, ktorá nedobre povedala o šatách:
“A tebe poviem toto. Drž svoj jedovatý jazyk. Nehadzaj slovami.”
Vstala a odišla si do vedľajšej izby oddýchnuť. Unavila sa.
Sedeli potichu. Pri stole bolo stále smutno. Sestra, čo “hádzala slovami”, sa ospravedlnila. Ale ľahšie od toho nebolo.
Hovorili o niečom, ale rozhovor nejal, vtipkovali, ale nesmiali sa. Nebola tam úprimnosť, ani srdečnosť. Lebo slová boli jedovaté a viseli nad nimi ako ťažký mrak.
A vtom prišla milovaná neter s manželom. Veselo pozdravili všetkých, jubilantku pogratulovali. Muž neteri pristúpil, pokľakol na jedno koleno, daroval jej kyticu ruží. A zazpieval vetu zo starého románsu. A neter otvorila malú škatuľku. V nej bol náhrdelník z riečneho peria. Všetci až vykríkli:
“Kde to len našla?”
A ona ho svojimi rukami dala milovanej tete na krk. Vzala ju za ruku a dotiahla k zrkadlu. Objala ju, tlieskala a rozosmiala sa.
Pri stole sa znovu rozozv
