Žila raz žena v krásnom dome. Vedľa, na kvetináči, prekvitali hortenzie a petúnie. Fialová záplava farieb bola až závratná.
Žena si sadla do záhradnej hojdačky so zdvihnutými nohami a čítala si knihu. V rúre sa pekol marhuľový koláč. Vôňa sa miešala s mätiovým arómom kríkov, akoby aj v raji tak voniavalo.
Vždy presne vedela, kedy má prísť. V ten deň ráno vypracovala cesto. A vymýšľala rôzne náplne do svojich koláčov. Všetky tie zemiaky, omáčky a kapustnice jej nechutili. Čarovanie bolo v ceste, ktoré poslušne tvarovali jej šikovné ruky.
Bolo to zvláštne. Kedysi také koláče pekla len stará mama. Teraz ich pekla ona. A vôbec nebola stará.
On nikdy nevedel, kedy k nej pôjde. Len raz za čas ho premohla taká silná túžba, že sa za ňou vybral. A vždy volal z cesty.
Nemal nič ani nikoho. Len minulosť, dve manželstvá, jedného syna, presťahovanie do iného mesta, veci naložené v kufri auta, hŕbu spomienok a pomalé vyliezanie z čiernej diery beznádeje a hnevu.
Stretli sa banálne. Na plážovej party. Spoločnosť cudzích dospelých. Jeho dovliekol kamarát, ju sestra. Ani jeden, ani druhá tam nechceli ísť. Preto tam sedeli ako cudzí na tomto sviatku života. A potom ju pozval na tanec. A kúpil jej trápne dlosteblovú ružu od dievčaťa s kvetmi. A potom ju odviezol domov cez celé mesto.
A všetko sa prepojilo. A on sa zľakol. Načo mu zase trápiť srdce?
Ale vždy, keď mu prázdnota okolo začala byť až fyzicky neznesiteľná, sadol do auta a išiel. Aby sa zahrabal do jej vlasov a šepol jej do ucha: “No, ahoj…”
Dokonca začal rozmýšľať, či by neostal natrvalo.
Raz jej to aj povedal. V jej očiach sa mihol a hneđ zhasol plamienok: “Ako chceš, ako sa rozhodneš, ako uznáš za vhodné.”
A vždy sa rozchádzali, akoby im trhali dušu. Už bol pri bráne, no zastavil sa, otočil a vrátil sa jej dať bozk. A znova sa pokúsil odísť. A znova sa vrátil.
Ľutoval, že tú ženu nestretol skôr. Tiesil sa, že ju vôbec stretol.
Ona medzitým nalia čaj do vysokého hrnčka, nakrájala koláč a sadla si naproti. Nič výnimočné. V jeho živote boli skutočné vášne a húževnaté noci. Ale zistil, že potreboval práve tú tichú a pokojnú lásku. Vôňu mäty a jahodového džemu. Alebo malinového. Alebo egrešového. A rozhovory do rána. A jej bok v náručí. A ospalý úsmev. A jej dych v telefóne, ktorý prekonal kilometre a satelity.
Nečakal na víkend. Zavolal ako obvykle z cesty. Vypol telefón, nahlasil hudbu a nepočul náraz.
Ona sa tak nikdy nedozvie, že k nej išiel navždy.
On sa tak nikdy nedozvie, že jeho dcéra má oči presvetlomodré…
