Žena sa smiala, keď som plakal
„No prestaň už vyvádzať ako baba!“ – Zuzana sa prudko otočila od sporáka, mávala varechou. – „Čo to má byť za divadlo?“
Viktor sedel za kuchynským stolom, tvár zaborenú do dlane. Ramená sa mu triasli, medzi prstami mu stekali slzy.
„Zuzka, veď ty to nechápeš… Bola to predsa mama,“ zajapkal so slzami v hlase.
„Mama, mama!“ zopakovala posmešne manželka a postavila hrniec na stôl s rachotom. „Osemdesiatštyri rokov prežila, čo ešte chcela? Ľudia sa nedožijú ani šesťdesiatky.“
Viktor na ňu pozdvihol oči červené od plaču.
„Ako to môžeš takto hovoriť? Milovala ťa ako vlastnú dcéru.“
„Milovala, milovala,“ odfrkla si Zuzana. „Hlavne keď mi stále hovorila, ako variť polievku alebo vychovávať deti. Tridsať rokov som znášala jej rady.“
Zuzana si sadla naproti mužovi a začala si naliať kapustnicu. Mala výborný apetít, hoci boli od pohrebu svokry len pár hodín.
„Už prestaň vzdychať,“ povedala, odhryzla si chlieb. „Mŕtvych nevzkriesiš. Radšej porozmýšľajme, čo s jej bytom. Treba predať, kým sú ceny ešte dobré.“
Viktor zrazu vstal, stolička s hrmotom padla.
„Ty si sa zbláznila! Už rozdeľuješ byt, kým mama ešte len vychladla!“
„A kedy inak o tom mám uvažovať?“ pokojne jedla Zuzana. „O rok? O päť? Byt stojí prázdny, účty za energie plynú. Musíme byť praktickí, Viki.“
Viktor sa chytil za hlavu. Posledné dni sa cítil ako v nočnej more. Mama umierala tri mesiace, choroba bola krutá. Každý deň chodieval do nemocnice, sedel pri jej posteli, držal ju za ruku. Zuzana neprišla ani raz, vždy mala výhovorky.
„Bolí ma hlava.“
„Niečo ma chytilo, nechcem ťa nakaziť.“
„V práci mám veľa roboty, nemôžem utiecť.“
A teraz, keď je po všetkom, rozmýšľa len o peniazoch.
„Pôjdem do izby,“ povedal Viktor a zamieril ku dverám.
„Kde to pôjdeš? Jedz, kým to nevystydlo.“
„Teraz nemôžem.“
„To je škoda. Organizmus potrebuje silu.“
Viktor vyšiel na balkón a zatvoril za sebou. Októberový vietor mu hneď spálil tvár. Oprel sa o zábradlie a pozeral dole na dvore, kde sa hrali deti. Život šiel ďalej, ale v ňom bolo všetko rozbité.
Mama odišla – a so ňou posledná niť, ktorá ho spájala s detstvom, s domovom, s časom, keď bol niekomu skutočne potrebný. Zuzana ten vzťah nikdy nechápala. Svokra bola pre ňu len bremeno, zdroj problémov.
Dvere na balkón zavrzgali.
„Viki, poď dnu, nachladneš.“ Zuzana mu podala hrnček s čajom. „Zahreješ sa.“
Vzal ho trasúcimi sa rukami.
„Zuzka, povedz mi úprimne – aspoň trochu si ju mala rada?“
Žena pokrčila plecami.
„Rada, nerada… Čo to teraz zmení? Nejako sme to spolu všetky tie roky vydržali.“
„Nejako,“ zopakoval Viktor. „Áno, proste sme žili.“
Zuzana sa pozrela na muža. V jej očiach bolo niečo ako obava.
„Čo to hovoríš? Nepáči sa ti, ako žijeme?“
„Neviem,“ odpovedal úprimne. „Teraz neviem nič.“
Stáli mlčky na balkóne. Zuzana sa zahalila do županu, Viktor pil horúci čaj po malých dúškoch.
„Pozri, spomínaš si, ako ťa mama učila robiť palacinky?“ spýtal sa zrazu.
„Pamätám. Utrpela som s jej radami. Cesto bolo príliš riedke, potom husté, panvica zlá…“
„Spomínaš si, ako sa tešila, keď Luko povedal prvýkrát ‚babička‘?“
„No a čo? Každá baba sa z toho teší.“
Viktor položil prázdny hrnček na zábradlie.
„A pamätáš, keď minulý rok ležala v nemocnici so zápalom pľúc? Nosila si jej každý deň jedlo?“
Zuzana stíchla. Toto si nepamätala, lebo sa to nestalo. Jedlo donášal Viktor, ona sedela doma a sťažovala sa kamarátke do telefónu, že muž nemá čas na rodinu.
„Poď dnu,“ povedala. „Je zima.“
Večer prišiel syn Luko s manželkou Kristínou. Vyzerali rozladení, trochu vystrašení. Smrť bola pre ich generáciu nezvyk.
„Oco, ako sa cítiš?“ Luko ho objal.
„Nejak tak, synku.“
„Je mi babičky tak ľúto. Bola úžasná.“
„Bola,“ prikyvol Viktor a v hrdle mu stúpil knedlík.
Kristína nechutné prešľapovala.
„Viktor Pavlovič, úprimnú sústrasť. Babička bola skvelá žena.“
„Ďakujem, dievčatko.“
Zuzana vyšla z kuchyne s táckom.
„Sadnite si, dáme si čaj. Kúpila som orechový rez.“
„Mami, či to nie je trochu skoro na tortu?“ opatrne podotkol Luko.
„A kedy má byť čas?“ podivila sa Zuzana. „Život ide ďalej. Nemôžeme večne smútiť.“
Rozkrojila rez a rozložila na tanieriky. Pohyby rýchle, isté, akoby chystala bežné rodinné poobednie.
„Viete čo,“ obrátila sa na nevestu, „rozmýšľala som, že babičkin byt by ste si mohli vziať vy s Lukom. Veď teraz prenajímate. Mali by ste vlastné bývanie.“
Luko a Kristína sa na seba pozreli.
„Mami, je priskoro o tom hovoriť,“ povedal syn.
„Prečo priskoro? Byt je pekný, v centre, blízko metra. Vám by vyhovoval.“
Viktor náhle vstal od stola.
„Zuzana, dosť!“ zahrmel. „Dnes sme pochovali matku a ty už rozdeľuješ byt!“
„Viki, nekrič na mňa pred deťmi,“ pokojne odpovedala manželka. „Riešim praktické veci.“
„Praktické!“ rozpažil rukami. „V tvojeViktor sa v tú noc pretočil na bok, zatvoril oči a rozhodol sa, že zajtra ráno konečne prehovorí s Lukom o tom, ako sa pred tridsiatimi rokmi naozaj zoznámili s jeho matkou, ktorú vždy volal “babička”.
