Žena sa smiala, keď som plakal.
„No prestaň už vyvádzať ako malé dievča!“ Zuzana sa rýchlo otočila od sporáka, v ruke drevák. „Čo za divadlo tu robíš?“
Ján sedel za kuchynským stolom, tvár ukrytú v dlaniach. Ramená mu trhali, medzi prstami mu stekali slzy.
„Zuzka, veď ty vôbec nechápeš… To bola predsa mama,“ zachrípal.
„Mama, mama!“ zopakovala posmešne a postavila hrniec na stôl s rachotom. „Osemdesiatštyri rokov prežila, čo viac si želať? Niektorí sa ani šesťdesiatky nedožijú.“
Ján na ňu pozrel očami červenými od pláča.
„Ako to môžeš hovoriť? Milovala ťa ako vlastnú dcéru.“
„Milovala, milovala,“ odfrkla si. „Hlavne, keď mi stále hovorila, ako variť polievku alebo vychovávať deti. Tridsať rokov som to znášala.“
Zuzana si sadla oproti mužovi a začala si naliať kapustnicu. Na jedenie mala chuť, hoci len pred pár hodinami boli na pochovej svokryne.
„Už dosť smútku,“ povedala a ukusovala chleba. „Mŕtvych nevzkriesiš. Radšej porozmýšľajme, čo urobíme s jej bytom. Treba predať, kým sú ceny vysoké.“
Ján vstal tak prudko, že stolička prevrátila s hukotom.
„Ty si sa zbláznila! Už rozmýšľaš o byte, keď mama ešte len včera pod zemou!“
„A kedy teda mám rozmýšľať?“ pokojne jedla ďalej. „Za rok? Za päť? Byt prázdny stojí, účty idú. Musíme byť praktickí, Janko.“
Ján sa chytil za hlavu. Posledné dni sa cítil ako v nočnej more. Matka umierala tri mesiace, trpela. Chodil za ňou každý deň do nemocnice, držal ju za ruku. Zuzana neprišla ani raz, vždy mala výhovorky.
„Bolí ma hlava.“
„Nachladla som, nechcem nakaziť.“
„V práci zával, nemôžem utiecť.“
A teraz, keď už bolo po všetkom, myslela len na peniaze.
„Pôjdem si sadnúť,“ povedal a odišiel z kuchyne.
„Kam to sadnúť?“ prekvapila sa žena. „Počkaj, jedlo ti vychladne.“
„Teraz nemôžem.“
„To je chyba. Telo potrebuje energiu.“
Ján vyšiel na balkón a zavrel za sebou dvere. Októberový vietor mu spálil tvár. Oprel sa o zábradlie a pozeral sa na deti dole na dvore. Život išiel ďalej, no v ňom sa všetko trhalo.
Mama odišla, a s ňou posledná niť, ktorá ho spájala s detstvom, domovom, časom, keď bol niekomu naozaj potrebný. Zuzana to nikdy nepochopila. Svokra pre ňu bola bremenom, zdrojom problémov.
Dvere na balkón vrzli.
„Janko, poď dnu, prechladneš,“ Zuzana mu podala šálku čaju. „Zahreješ sa.“
Vzal šálku trasúcimi sa rukami.
„Zuzka, povedz mi úprimne… aspoň trochu si ju milovala?“
Žena pokrčila plecami.
„Milovala, nemilovala… Čo už na tom záleží? Žili sme nejako spolu všetky tie roky.“
„Nejako,“ zopakoval. „Áno, len nejako.“
Zuzana sa na muža pozrela vážne. V očiach jej prebleslo niečo ako znepokojenie.
„Čo tým chceš povedať? Nevyhovuje ti, ako žijeme?“
„Neviem,“ priznal. „Teraz nič neviem.“
Stáli a mlčali. Zuzana sa zahalila do župana, Ján popíjal horúci čaj.
„Pamätáš si, ako ťa mama učila robiť palacinky?“ spýtal sa zrazu.
„Pamätám. Utrápila ma so svojimi radami. Cesto buď riedke, alebo husté, panvica zlá…“
„A pamätáš, ako sa radovala, keď Maťko prvýkrát povedal ‚babička‘?“
„No a čo? Každá baba sa z toho raduje.“
Ján postavil prázdnu šálku na zábradlie.
„A pamätáš, keď vlani ležala v nemocnici so zápalom pľúc? Chodievala si jej donášať jedlo?“
Zuzana zarazila. Toto si nepamätala, lebo sa to nestalo. Ján chodil každý deň, ona sedela doma a sťažovala sa kamarátkam, že muž nemá čas na rodinu.
„Poďme dnu,“ povedala. „Je zima.“
Večer prišiel syn Maťko s nevestou Miľkou. Mladí vyzerali rozladení, trochu vystrašení. Smrť bola pre ich generáciu niečo vzdialené.
„Oco, ako sa cítiš?“ Maťko objal otca.
„No… nejako.“
„Je mi strašne ľúto. Babka bola dobrá človek.“
„Bola,“ súhlasil Ján, a v hrdle mu zase stúpol knedlík.
Miľka neistoučko stála.
„Ján Zigmundovič, úprimnú sústrasť. Babička bola úžasná žena.“
„Ďakujem, dievča.“
Zuzana vyšla z kuchyne s táckom.
„Sadnite si, urobíme čaj. Kúpila som orechovú tortu.“
„Mami, nie je na tortu teraz príliš skoro?“ opatrne naznačil Maťko.
„A kedy má byť vhodný čas?“ podivila sa. „Život ide ďalej. Nemôžeme sa donekonečna smútiť.“
Rozkrojila tortu na kusy. Pohyby rýchle, isté, ako pri každom rodinnom čajovníku.
„Viete čo,“ obrátila sa na nevestu, „rozmýšľam, že by ste si mohli zobrať babkin byt. Vždyť teraz prenajímate.“
Maťko a Miľka sa na seba pozreli.
„Mami, je priskoro o tom hovoriť,“ povedal syn.
„Prečo priskoro? Byt je pekný, v centre, blízko metra. Hodil by sa vám.“
Ján vstal od stola prudko.
„Zuzana, dosť!“ zahrmel. „Dnes pochovali matku a ty už rozdeľuješ byt!“
„Janko, nekrič pred deťmi,“ pokojne odpovedala. „Riešim praktické veci.“
„Praktické!“ rozpažil ruky. „Teba zaujímajú len praktické veci!“
Zuzana stiahla pery.
„A čo chceš robiť? Sedieť a nariekať? Veď to nič neviešti?“
„Nič neviešti!“ Ján cJán sa vráti domov, pozrie sa na klúče od babkinho bytu a zrazu pochopí, že jediné, čo mu zostalo, je rozhodnutie, či chce naďalej žiť s človekom, ktorý mu nikdy neporozumel.
