Kam zase ideš?
Jana zdvihla oči od telefónu. Marek zapínal bundu pri dverách chcel odísť znova. Nepozrel sa na ňu vôbec.
K Vieri. Potrebujem jej pomôcť.
Jana povzrela očami. Položila telefón na stôl.
Naozaj často tam chodíš? To už je druhýkrát tento týždeň.
Marek sa zamračil a zamával rukou.
Jana, počuj. Jej práčka prestala fungovať, musíme to skontrolovať. Viera to nezvládne sama.
Rozhorčenie vyletelo z brucha a rozšírilo sa po tele ako horúca vlna.
Nechaj ju zavolať technika, povedala Jana a vstala z pohovky. Sú tam špecialisti.
To stojí peniaze, namietol Marek a zapol zips. A ja to vyriešim zadarmo. Čo na tom?
Marek, každý deň tam, Jana ušla k nemu. Každý deň! Jedna vec, druhá. Kedy to skončí?
Marek už stál pri dverách.
Jana, je sama s deťmi. Nemôžem ju len tak nechať. Rozumieš?
Nasledujúce slová vyleteli nečakane:
A mňa môžeš tak nechať? Doma skoro vôbec nie si!
Nepreháňuj. Porozprávame sa, keď sa vrátim.
Dvere sa zatvorili. Jana zostala sama v tichu bytu. V ušiach cítila tlak, ktorý zaplnil celý priestor. Prešla do kuchyne, kde v umývačke stál kopec neumytých riadov. Otvorila kohút, natlačila čistiaci prostriedok na hubicu. Pohyby boli trhané, ostré. Tanier narazil na okraj dvierok nepríjemným zvukom.
Rok. Celý rok od chvíle, keď Vieri už nebolo. Katastrofa náhla a absurdná. Jana vtedy úprimne ľútala Viu: dvojičká deti, žiadna podpora. Marek a Viera boli spolu od základnej školy, takmer bratia. Samozrejme, že mal pomôcť. Jana to chápala. Vtedy, v prvých týždňoch.
Ale pomoc nekončila. Marek sa akoby usadil u Vieri opravoval kohút, menil žiarovky, vozil deti do polikliniky. Nosil potraviny, kupoval oblečenie, hradil ich športové sekcie. A všetko to išlo na ich spoločné peniaze na Jankiny a Marekove eurá.
Nemali vlastné deti. Žili v jej predmanželskom jednopokojnom byte úzky, ale svoj. Kedysi snívali o väčšom dome, šetrili na väčší byt. Chceli mať dieťa. No za posledný rok všetky úspory odplávali na Viu, na jej deti, na nekonečné potreby cudzej rodiny.
Jana hodila hubicu do dvierok. Pena prskala, usadzovala sa na stenách. To ju rozhnevalo do bieleho hnevu. Večery boli samé Jana doma, Marek tam, s Viou pomáhal, podporoval, trávil čas s deťmi. A svoju manželku akoby zabudol.
Skúšala s ním hovoriť, často. Marek však jej slová braal na ľahkú váhu, odrážal ich, nazýval ich preháňaním. Hovoril, že je žiarlivá na nič, že len pomáha priateľovi presnejšie, vdove priateľa.
Keďže priateľa už rok nebolo, mala by Viera zvládnuť samota.
Večer sa Marek vrátil okolo deviatej. Jana sedela pri počítači a dokončovala správy. Marek prešiel do kuchyne, zakričal z vody:
Jana, všetko som spravil! Iba hadica bola stlačená. Opravil som ju a všetko začalo fungovať. Deti sú v extáze! Tomko a Lízka sú taký veselí. Hrávali sme s nimi futbal na dvore, a potom Viera nás kŕmila lievankami s kondenzovaným mliekom
Jana nepočúvala. Slová mu prechádzali okolo, menili sa na monotónny šum. Marek vstúpil v dverách s šálkou čaju.
Jana, počúvaš ma?
Áno, zamručala.
Nepočúvaš vôbec! rozčúlený bol. Hovorím ti, a ty
Marek, pracujem, skučala Jana so zatnutými zubami. Musím dodať správu.
Vždy si zaneprázdnená, zamumlal a odišiel.
Janu bolí počuť meno Viera. Bolí ju spomínanie na jej deti, ich spoločné hry, lievanky. Ako keby Viera mala skutočný dom, zatiaľ čo Jana len nocľahuje v prenajatom byte.
Mesiac ťahal nekonečne. Marek naďalej zmizol u Vieri. Niekedy tam zostal až do noci. Vrátil sa unavený, no spokojný rozprával, ako pomáhal, ako deti skáču, ako Viera ďakuje. Jana mlčala. Už nechtela hádať.
Potom Marek začal porovnávať. Nečakane, akoby medzi povinnosťami. Sedeli pri večeri Jana ohrievala mrazené rezne s pohankou. Marek kŕmil vidličkou.
Vieri dnes bol skutočný kapustnica, povedal zamyslene. Domáca, s mäsom a kyslou smotanou.
Jana zdvihla pohľad. V hrudi sa niečo stiahlo.
Marek, celý deň som v práci, povedala rovno. Nemám čas variť.
No Viera si nájde čas, pokračoval. A jej byt je vždy čistý. Deti vždy zanechajú neporiadok, ale ona udržiava poriadok. Je skvelá, úprimne.
Jana položila vidličku. Apetít zanikol.
A deti vychováva sama, dodal Marek s obdivom. Vydrží. To je sila vôle.
Jana vstala od stola a odniesla taniere do dvierok. Ako ju to všetko rozčilovalo!
Od toho večera hádky sa stupňovali. Marek neustále chválil Viu varenie, upratovanie, výchovu. Jana sa rozplývala, kričala, že je už unavená počuť to stále. Marek sa urážal, odišiel, potom sa vrátil a všetko sa opakovalo.
Jana začala zostať dlhšie v práci. Špeciálne, aby sa nevracala do bytu, kde manžel buď chýba, alebo hovorí len o Vieri. Zostávala pri počítači až do večera, pila kávu osamote, rozprávala sa s kolegami o čomkoľvek len nie o svojom živote.
Domov prichádzala po polnoci. Marek už spal. Alebo predstieral, že spí.
Ten večer Jana prišla okolo desiatej. Únava ju zavalila ťažkou vôľou chcela len ležať a spať. Strela topánky v predsieni a šla do kuchyne. Marek sedel pri stole a žúval halušky.
Doma nič nie je.
Jana stála na prahu.
Čo? opýtala sa potichu.
Hovorím, že si zase nič nevarila, Marek prikýval na svoj tanier. Musel som variť halušky. Ale u Vieri vždy v chladničke je domáca strava. Vždy. Otvoríš dvierka sú rezne, šaláty, polievky. A u nás čo? Pustota.
Vnútorná šnúra Janinej duše praskla akoby preťahaná. Kročila dopredu.
Tak choď k nej! zakričala. Keď ti tam je tak dobre! Choď k nej a nechaj ma na pokoji!
Marek zamrzol s vidličkou v ruke. Halúška sa vrátila späť do taniera.
Jana, čo
Už mám dosť! Jana takmer zadýchaná kričala. Už ma nebaví počúvať o jej kapustnici, o jej deťoch, o tom, aká je skvelá! Ak už tak veľmi nahrazuje svojho mŕtveho priateľa, prevez si jeho úlohu! Pretože mám pocit, že si tam viac než doma! Si radšej s Viou? Choď tam a ži!
Marek vstával.
Jana, upokoj sa. Iba jej pomáham. Miro bol mojím priateľom. Som povinný
Jeho tvár zosvetla.
Povinný si mne! prerušila Jana. Svojmu manželovi, nie jej! Rozumieme? Lítujem Viu, úprimne. Ale nemôžem viac. Nemôžem počúvať jej meno každý deň. Nemôžem žiť s duchom v našom byte. Lebo ty si tu len telom. Dušou si tam, s ňou!
Nie je to pravda, snažil sa Marek priblížiť.
Jana ustúpila.
Tak odmietni! Hneď teraz. Povedz, že už nepôjdeš k nej. Povedz, že musíme obnoviť našu rodinu. Hovor.
Marek mlčal. Jana videla zmätok v jeho tvári. V jeho očiach čítala odpoveď. Nedokáže odmietnuť. V Viu sa nikdy neodradí.
Jasné, Jana sa otočila a išla k predsieni.
Zobrala si bundu z vešiaka.
Jana, kam ideš? Marek vybehol za ňou.
Prespať u mamy, otvorila dvere. Ráno ťa tu nebudem mať. Zbal svoje veci a odísť. Dúfam, že Vieri sa nájde miesto pre teba.
Jana, počkaj! Nechoď!
Ale Jana už vypadla z bytu. Dvere zakoplili na celý dom.
Jana čoskoro podala na rozvod. Nemala čo deliť byt bol na jej meno, Marekove veci boli málo. V ten večer ich odniesol, kľúče zanechal na stolíku v predsieni.
V sále súdu bolo ticho a chladno. Jana sedela na drevenom súde a čakala na svoj rad. Naproti nej sedel Marek. Ale nie len on vedľa neho stála Viera s deťmi. Chlapec a dievča tlmočili ticho, prilepené k matke. Viera a Marek sa držali za ruky.
Jana sledovala ich spojené prsty. Marek zčervenal, keď zbadal jej pohľad, ale ruku neodložil.
Prišiel ich rad. Pečiatka v pase, podpisy na dokumentoch. Všetko. Už neboli manžel a žena.
Keď vychádzala z budovy súdu, Jana sa obrátila. Marek s Viér a deťmi už kráčali k autu. Držal dievča za ruky, Viera niesla chlapca na ramenách. Vyzerali ako skutočná rodina.
Jana sa obrátila a šla iným smerom. Vnútri nebolo ani bolesti, ani hnevu len úľavu. Bola rada, že odišla včas, že sa nepreslávala ďalej týmto vzťahom, nečakala, až sa všetko rozpadne úplne.
Je slobodná. A to bolo najlepšie rozhodnutie v jej živote. Čo ďalej? Nech to rozhodne osud
