Žena prišla na návštevu ku svojej kamarátke. Spoznali sa ešte na výške. Bol to narodeninový večer a všetko bolo nádherné, krásne, jednoducho úžasné. Veľký byt so štyrmi priestrannými izbami. V obývačke bol prestretý stôl – čo len tam nebolo! Vynikajúci syr, ktorý sa topil v zlatých kvapkách, skutočne dobrý syr s dierkami. Výborná klobása, zrnitá, s bielymi vločkami tuku. Pečená ryba. Mäsáčik z novej rúry – vyskúšali novú pec! A nakladané paradajky, chrumkavá kapusta s cesnakom. Sladkosti, pečivo… Žiadny stôl, ale holandská zátišie.
A hostia boli úžasní. Príbuzní a kolegovia. Všetci úprimne gratulovali, pripíjali si. Ticho hrajúca hudba v pozadí. Na poličkách porcelánové figúrky, na oknách pekné závesy, na zemi koberec s kvetmi, mäkký, tlmiaci zvuky… Všetci jedli s chuťou.
Muž oslavenkyne daroval žene elegantný prsteň s diamantikom. Veď to bol výročný dátum – päťdesiat rokov! Deti srdečne požičali maminku. Malý vnúčik babičku pobozkal… A pre všetkých bolo miesta dosť. Všetci boli spokojní a šťastní.
Neskôr dokonca tancovali. Hostitelia jednu izbu špeciálne uprázdnili. Mierne rozohriatí jedlom a nápojmi hostia tancovali pomalé tance za zvukov krásnych piesní ich mladosti. A Danku pozval tancovať veľmi sympatický muž, kolega oslavenkyneho manžela.
Danka tancovala. Zardela sa, vlasy sa jej rozvoľnili – tancovala nádherne. Ako za mlada. A muž sa usmieval, hovoril jej komplimenty. Nič navyše. Bolo to len príjemné. Jednoducho milé počúvať pekné slová.
Potom sa však Danka pozrela na hodinky a prebrala sa. Musela ísť domov. Vlastne utekať. Už bolo neskoro. Jej svokra potrebovala lieky, umyť, manžel by to sám nezvládol. A treba variť zajtrajšie jedlo, zajtra Danka ide do práce až poobede, no ráno má kopu iných povinností. Potom príde manžel, aj on má veľa starostí. Keď je v dome nemocný, povinností nikdy nie je málo. A nikdy nekončia.
A peniaze? Chýbajú. Manžel stratil prácu, vydavateľstvo zatvorili. Zatiaľ pracuje za málo. A treba splácať úver, synovi skrachoval biznis. A treba ísť za nevestou do nemocnice, už dva týždne je tam s bábätkom.
Svokra zostane so zdravotnou asistentkou. A viete, koľko stojí taká asistentka za hodinu? No veď. Treba peniaze. A večer bude musieť ešte prisedieť k počítaču, pracovať, aby potom mohla asistentka prísedieť k chorému…
Myšlienky sa na ňu navalili ako povodeň. Rýchlo sa obliekla – nikto ju neudržiaval. Oslava pokračovala. Kamarátka sa s ňou na rozlúčku objala. Vždy jej pomáhala! Ale ona má svoj život, svoju oslavu. Svojho muža. Svoje deti. A Danka musela ísť domov. Do svojho domu a svojho života.
A tak išla na autobus pod chladným, triezviacim dážďom. Na chvíľu jej napadlo: vrátiť sa. Vrátiť sa do tepla, tam, kde je prestretý stôl, kde hrá hudba, kde sú všetci takí láskaví a úprimní.
Kde sa dá hovoriť nie o chorobách a peniazoch, nie o nešťastiach a problémoch – ale o filmoch. Spomínať vtipné príhody z mladosti. Smiať sa na vtipmi. Alebo tak tancovať pomalý tanec s príjemným človekom…
Ale Danka išla chladným autobusom domov. Potom vošla do svojho malého bytu – privítala ju vôňa choroby. Aj keď umývaš a upratuješ, tá vôňa nezmizne. Vôňa nešťastia – ťažko ju opísať. Ale je tam. A popálenou kašou to tu taktiež zaváňa – zase to neuhlídal. Teraz bude treba hárdať s hrncom…
A unavený manžel hneď od dverí rozprával, čo povedal doktor o jeho matke. A o ňom. Zajtra treba ísť k ďalšiemu lekárovi, výsledky nie sú dobré.
Byt bol tmavý, tesný, nasýtený chorobou, chudobou, neúspechmi – aspoň tak sa to Danke zdalo. A manžel pred ňou stál starý, sivý – už skoro dedko. A v lampáši zhorela žiarovka. Svetla ubudlo. A všade krabičky s liekmi, balenia nových povlečení a plienok, veľký vrece s použitými, ktoré treba vyniesť…
Bol to taký strašný rozdiel oproti cudziemu šťastnému domu, že Danka sotva zadržala slzy. Hruda jej stúpala do hrdla.
Danka ju prehltla. Usmiala sa. Objala manžela. Povedala: “Vďaka, že si ma pustil k Žofke. Bolo to krásne, oddýchla som si. Napeč vanu, teraz budeme mamku kúpať. Nakŕmil si ju? Dali ste lieky? A ty si si vzal svoje?”
A pustila sa do práce. To je život. Treba ho žiť. Treba sa starať, zápasiť, upratovať, umývať, pracovať a zarábať. To je proste život. A sú tu blízki, bez ktorých sa nedá žiť. Treba zlepšovať to, čo máme. Bez toho, aby sme to porovnávali s cudzím. Treba plniť povinnosti. Milovať. A zachraňovať svojich, to je všetko.
Takto premýšľala Danka. A manžel vymenil žiarovku – a bolo svetlo. A byt sa akoby zväčšil, stal sa priestrannejším. A chudobná chorá zaspala, čiže noc bude pokojná. A ešte sa dá chvíľu pracovať. Ešte sú sily. Pre svojich ešte sily sú.
A keď jej kamarátka napísala a spýtala sa: “Môžem tomu sympatickému mužovi dať tvoje číslo?” Danka poslala usmievajúci sa smajlík a pevné “Nie!” A poďakovala za oslavu. Za teplo. Za oddych. Za priateľstvo a lásku. A kamarátka pochopila. Len sa spýtala.
Takto nás niekedy život skúša, ponúkajúc pokušenie namiestoA keď Danka zhasla svetlo a uložila sa k spánku, v tiche si uvedomila, že aj ten najťažší deň má svoj koniec – a keď sa prežíva pre lásku, každá obeta získa zmysel.
