Telefón zazvonil skoro ráno. Zuzana, ešte celá ospalá, počula v trubke zachrípnutý, nervózny hlas Tomáša:
„Zuzka… Ja… Musím ti povedať…“ Zarazil sa, ako keby hľadal slová. „Premýšľal som o tom… Nie som pripravený. Chápeš, nie som pripravený ženiť sa. Neviem si to vyjasniť. Ani sám nechápem, čo teraz ku tebe cítim.“
Zuzana stuhla. Srdce jej buchalo v kĺbkoch. Zo seba vypotila len:
„To myslíš vážne? Týždeň pred svadbou?“
„Žiadna svadba nebude,“ odsekol. Rozhodne, ako keby si to nacvičoval.
„Čože?!“ vykríkla.
„Chcem začať nový život. Kariéra, ciele. A ty… ty si nájdeš lepšieho. Zaslúžiš si viac.“
Klap. Položil slúchadlo.
Zuzana sedela ako príšera. Potom vstala, akoby v tranze, došla ku skrini, vytiahla fľašu borovičky. Pila priamo z pohára. Bez olovrantu. Bez chuti. Bez myšlienok.
A potom… zakričala tak, že sa steny zosypali od bolesti.
Ich láska trvala štyri roky. Zdalo sa, že naozajstná. Náhodné stretnutie – Zuzka doniesla notebook do opravovne, Tomáš ho opravoval. Keď ho vrátil, vypýtal si číslo. Za pár dní ju pozval na rande. Súhlasila. A začalo sa točiť.
Po pol roku sa Tomáš priznal: chce odísť do zahraničia. „Tam sú lepšie možnosti,“ vravel.
„Pojdeš so mnou?“ spýtal sa tenkrát, nevera, že povie áno.
A ona šla.
Nechala všetko – prácu, kamarátov, rodinu. Lebo ho milovala. Lebo verila. Lebo on bol pre ňu všetkým.
Odišiel prvý, aby „sa zabezpečil“. Stretol ju na letisku – bez kvetov, bez úsmevu, bez iskry v očiach.
„Nie si rád?“ opýtala sa ticho.
„Nie, len som unavený. Problémy.“
Priviedol ju nie do bytu, ale do hostela, do izby oddelenej závesom.
„Myslela som, že si si našiel byt…“
„Najprv som mal,“ zamrmlal. „Potom došli peniaze. Prácu nedostanem.“
Zuzka ho objala. Povedala: prekonáme to. A šla robiť. Nie v obore, ale tam, kde ju prijali. Upracovala, umývala, venčila psov. Brigádovala, kde sa dalo.
A jemu pomohla. Dohovorila sa so zákazníkom, presvedčila ho. Tomáš dostal šancu.
Postupne sa spamätali. Začali žiť. Nájomné zvládali. Snívali o budúcnosti. Uvažovali o rodine.
Ale Tomáš nikde dlho nevydržal. Vyhadzovali ho rýchlo. Zuzka ťahala všetko sama. Znova hostel, znova hľadanie. Ona – pracovala. On – hľadal seba.
„Tomáš, možno by bolo lepšie prestať?“ raz nevydržala Zuzka. „Už dva roky žijeme ako tuláci. Doma sme mali život. Tu – prežívame. Poďme domov.“
Mlčal. Potom prikyvol. Za mesiac boli späť.
Zuzka sa vrátila tam, kde pracovala predtým. Vítali ju s radosťou. Tomáša prijali na skúšku – na odporúčanie. Zvládol to. Radoval sa ako chlapec.
Za pár týdendov navrhol: poďme podať prihlášku na matriku?
Zuzana žiarila. Chystali svadbu. Bývala u rodičov. O spoločnom bývaní pred svadbou nechcela ani počuť.
„Moji rodičia nesú…
