Zdalo sa mi, že sme sa ani nerozdelili…
Každý deň šla Zuzka domov s nádejou, že Dano sa vráti. Vedela, že kľúče nemá, nechal ich, keď odišiel. Napriek tomu dúfala, že otvorí dvere a v predsieni uvidí jeho športové topánky. Tentokrát sa zázrak nestal.
Žili spolu dva roky. Vyplnil prázdnotu po smrti jej mamy. A prečo vlastne začala tú rozprávku… Medzi nimi od začiatku nebola vášeň. Bolo im spolu dobre. Ale Dano nehovoril o svadbe, neplánoval budúcnosť.
„Čo bude ďalej?“ spýtala sa raz Zuzka.
„Myslíš tlač v občianskom? Čo by to zmenilo?“
„Pre ženu je to dôležité. Ak pre teba nie, možno sa rozídeme?“ povedala položartom, len aby ho postrašila, donútila k rozhodnutiu.
„Tak sa rozídeme,“ odpovedal zrazu a odišiel.
Už týždeň žila sama. A čakala. Zavolať? Poprosiť, aby sa vrátil? Ale ak muž odišiel tak ľahko, znamená to, že nemiloval.
V jej živote sa objavil práve vtedy, keď zostala úplne sama. Pred dvoma rokmi šoférovi dodávky zastalo srdce, stratil ovládanie a narazil do zastávky. Mama a ešte jedna žena zomreli na mieste, ostatní mali väčšie šťastie, boli zranení, ale prežili. Vodič zomrel v nemocnici, keď zistil, že kvôli nemu zahynuli ľudia. Rozsiahly infarkt.
Správy o tom odvysielali všetky stanice. Po pohrebe chodila Zuzka ako vo sne. Takmer vrazila do Dánovho auta. Stačil zabrzdiť, vyskočil a začal na ňu kričať, no keď uvidel jej tvár, utíchol, odviezol ju domov a zostal s ňou.
Bol o tri roky mladší. Rozdiel nepodstatný, ale Zuzke pripadalo, že medzi nimi je desaťročie. Nič neplánoval, žil z dňa na deň, rozhovory o deťoch odmietal. „Aké deti? Stihneme to. Zuzka, veď nám je spolu dobre,“ smial sa Dano.
A jej sa chcelo normálnej rodiny, detí, spolu vyberať kočík a bodyčka. Také reči ho dráždili.
Doma zámerne nevytiahla telefón z kabelky, aby sa nepozerala na neho každú minútu. S námahou sa zdržala, aby mu nezavolala. Cestou do práce každé ráno s tlbiacim srdcom kontrolovala správy. Dano nepísal.
Znova prázdny osamelý večer. V telke išiel nejaký film. Zuzka rozmýšľala, nevnímajúc, čo sa deje na obrazovke. Preto najskôr nepočula tlmenú melódiu z predsiene. Dlho sa nemohla dostať k telefónu v taške. Prekážala jej peňaženka, hrebeň a iné ženské drobnosti. Konečne ho vytiahla, ale volal nie Dano. Zdvihla ho s myšlienkou, že mu mohol dojsť batériu alebo že mal nehodu…
„Zuzka?“ spýtal sa starší ženský hlas.
A v tom okamihu jej bolo jedno, kto volá a prečo.
„Som susedka tvojej tety Anky. Alexandra zomrela dnes ráno.“
Aká teta Anka? Aká susedka? O čom vôbec tá žena hovorí? A vtedy jej v mysli bliklo spomienka z detstva. Drobná a okrúhla žena, podobná na Koloboka. Zakrývala si ústa, keď sa smiala. Nemala predné zuby – manžel ich vybil, keď bol opitý. Vonia po peci a koláčoch.
Zuzka sa tešila na leto, keď pošli k tete Anke. Ale mama povedala, že už tam nepôjdu. Nepamätala si už prečo. A potom zabudla aj na tetu Anku.
„Počuješ ma?“ spýtal sa cudzí hlas.
„Áno. Na čo zomrela?“
„Lekár povedal, že sa jej utrhol zákrvok. Nemocn”Zuzka sa v tichosti rozplakala, keď si uvedomila, že stratila nielen tetu, ale aj kúsok seba, ktorý už nikdy nedokáže nájsť.”
