NEPOTREBNÁ MAMA
Peter, poď si sadnúť! Musíme súrne hovoriť! manželka si sadla za stôl, v tvári mala rozhodné odhodlanie.
Muž si prisadol. Júlia si utrela oči vreckovkou:
Ja už neviem, čo s mamou. Teraz už ledva chodí. Túto zimu by sama v dome neprežila, už sa jej chatrč skoro rozpadá.
A čo navrhuješ?
Veď vravím… neviem.
Júlia, zase to so všetkým nechávaš na mňa, ale je to tvoja mama a musíme to vyriešiť.
Peter, k nám ju zobrať nemôžeme. Máme dvojizbový byt a dvoch synov, už dorastencov. Kam by sme tu mamu dali? bolo jasné, že dcéra sa už pevne rozhodla, len to musí obozretne vysvetliť manželovi. V našom meste je platený domov dôchodcov.
Júlia, ty chceš dať vlastnú mamu do domova pre seniorov?
Nemáme inú možnosť. Vraj je to tam celkom slušné.
Ale aký si vravela, že je tam poplatok? Peter skepicky pokrivil pery. Koľko?
Dvadsať eur denne. Ak zaplatíme naraz za mesiac, tak štyristo eur spolu. Je tam opatera aj lekár, postarajú sa o ňu. Pre nás je to veľa peňazí, ale nejak sa potiahneme.
Júlia, je to tak trocha podraz. Veď tvoja mama nám stále nosila zaváraniny, lekvár, ovocie, chlapcom dobroty, a všetko zo srdca. A my ju teraz do domova dôchodcov?
Peter, myslíš, že mne srdce nekrváca? Nemáme kam inam ísť.
Hm! muž si ťažko vzdychol. A iné možnosti?
Premýšľala som, že by sme dom predali. Mama ho prepísala na mňa. Ale kto ho kúpi, veď vonku už treskúca zima, a kto by platil za taký rozpadnutý domček?
A hovorila si už s mamou?
Ešte nie. V sobotu pôjdeme, upraceme v záhrade, aj s ňou sa pozhováram.
V záhrade poriadim so synmi ja zakrútil hlavou Peter. Ale o domove sa s ňou rozprávaj ty.
Peter, do jari tam pobudne, a keď jej to nebude vyhovovať, niečo vymyslíme.
Júlia, mám pocit, že keď ju tam dáme, už to bude navždy. Je to celé akosi nepekné.
***
Už týždeň je pani Margita v domove dôchodcov. Vie, že dcéra za to nemôže. Zabúdať, chôdza ledva utiahne, veď už má dáke tie roky.
No o takej starobe nesnívala. Túžila dožiť medzi svojimi, ale chorá a slabá už nikomu nie je potrebná.
Vošla sestrička:
Pani Margita, prišli za vami vnúčatá.
Tvár sa jej rozžiarila, keď vnúčatá vošli. Aj mladší, Tomáš, už bol vyšší než ona, a starší Lukáš už riadne prerástol bábku.
Ahoj babka! Ako sa máš?
No, fajn, tu dobre varia. Sestričky sa o nás starajú zhonila hostí k stolu podľa starého zvyku Sadnite si, sadnite, stôl je voľný!
Nezdržíme sa dlho, doniesli sme ti trochu jedla a teplé veci.
Ďakujem! hneď sa začala vypytovať A v škole ako?
Dobre, odpovedali naraz.
Len sa učte! Lukáš, ty si už posledný rok. Vieš, čo budeš robiť?
Pôjdem na našu univerzitu.
A kde sú rodičia? Vás poslali, sami neprišli?
Otec išiel k tebe domov.
No len mu povedzte, nech povyťahuje mrkvu, vonku mrzne tŕpkavo sa usmiala babka a aj kapustu by mohol orezať, hlavy sú už veľké.
Zavolám!
Tomáš vytiahol mobil a vytočil číslo:
Oci, babka vraví, nech vykopeš mrkvu a naberieš kapustu.
Dobre, ozval sa otcov hlas.
Daj! babka vzala vnukovi mobil a prikázala zaťaťovi Peter, mrkvu nechaj najprv tri dni preschnúť, až potom ju daj do pivnice. Kapustu odrež s koreňmi a tie zapichni do piesku v pivnici. Veľkú mrkvu do jednej priehradky, menšiu si nechaj pre seba!
Jasné, jasné. Neboj sa, babka!
Peter, a našu Mauku pohľadaj a nakŕm ju! Ona je tam sama, chudera.
Jasné, nájdem.
Tu máš mobil, Tomáš.
Babka, my už pôjdeme, dobre? vstal starší vnuk.
Ešte počkajte! vytiahla peňaženku Tu máte po desať eur. Kúpte si niečo.
A ty?
Berte, ja tu peniaze nepotrebujem.
Ďakujeme, babka!
Vyšli, a Margita sa ešte dlho dívala z okna za vnukmi.
***
Peter nechal svoju starú Škodu pri okne bytu. Hneď vedľa zaparkoval sused Jano svoj Ford. Keď uvidel v Petrovi rukách mrkvu a kapustu, spýtal sa:
Zo záhrady?
Tak dajak, od svokry.
Aj my s manželkou rozmýšľame kúpiť si záhradku, alebo malý domček za mestom. Deti už bývajú samy.
Počuj, Jano zamyslel sa Peter Tvoja je štvorizbová, však?
Áno, druhé poschodie.
Nechcel by si ju vymeniť za moju dvojizbovú, tiež druhé, a k tomu priklepnem domček so záhradkou, čo je svokrin. Ona už nevládze.
Počkaj, to je zaujímavé Jano sa podrbal po hlave Mali by sme to ísť pozrieť.
Tak sa poraďte s manželkou a večer zájdite k nám.
Zvážim to.
***
Peter sa umyl, najedol a hodil na gauč spať. Júlia išla variť večeru, chlapci onedlho dorazia, mladší zo športu, starší… starší je už zaľúbený.
Aj treba, má sedemnásť. Len aby niečo nevyviedol. Mladšieho je zas ťažko dostať domov, len po ulici behá…
Zazvonil zvonček. Júlia si utrela ruky a bežala otvoriť. Prišli susedia:
Júlia, prišli sme na návštevu!
Poďte, Viera, čo sa stalo?
Tvoj Peter ti nič nepovedal?
Nie, Júlia bola prekvapená.
Mužích napadlo, že by sme vymenili byty.
Viera, to myslíš vážne? trochu strnula, potom ich rýchlo pustila dnu No poďte, poďte!
Utekala do izby, postrčila spiaceho muža:
Peter, vstávaj! Máme hostí.
Muž sa zodvihol, šiel sa umyť:
Hneď som tu!
Kým hostia obzerali byt, Júlia sa zamračila:
Môže mi niekto povedať, čo sa deje?
Júlia, muži chcú vymeniť váš byt a domček tvojej mamy za našu štvorizbovú ešte sa obzerala po izbe Máš pekný bytík.
Vrátil sa Peter a manželka mu hneď skočila do reči:
Čo zamýšľaš?
Ak sa dohodneme, presťahujeme sa do štvorizbáku a tvoju mamu vezmeme k nám.
Júlia sa zamyslela a v očiach jej zahrala tajomná spokojnosť:
Tak čo? Dáme si čaj a pôjdeme si ten váš pozrieť.
Júlia, dnes čaj netreba, zasmial sa muž Priprav teda niečo lepšie!
***
Peter a Júlia dlho nemohli zaspať, predstavovali si, ako to bude v novom veľkom byte. Main šepkala, až muž nakoniec zaspal.
Už spíš? drgla ho.
Júlia, zatiaľ nič mame nenaznačuj, aby nemala trápenie. Keď sa zabývame, potom ju privezieme.
***
V daždivé jesenné ráno Margita smutno hľadela z okna domova dôchodcov. V srdci mala smútok i ubolenosť:
Tri týždne tu hniezdim. Zdá sa, že deti na mňa zabudli. Už nie som potrebná mama. Vnúčatá boli raz, potom nič. Dcéra dva razy volala.
Prvý raz len povedala, že môj dom buď predala, alebo vymenila, celý šťastný hlas mala. Nech. Aspoň budú platiť, štyristo eur mesačne nie je málo. Kam by som sa už aj vracala?
Druhý raz povedala, že majú veľa práce, prídu, keď budú môcť. Jasné, mladí majú veľa starostí. Dnes je sobota, možno prídu. Ani ten telefón som si nekúpila. Aj tak sa s ním obsluhovať neviem.
Tak tam sedela hodinu, dve. Zrazu pred bránou zastalo auto jej zaťa:
Prišli! Nezabudli… trocha menej radosti v srdci Ale prečo je Peter sám? A bez tašiek? Snáď sa niečo nestalo?
Celý čas upierala pohľad na dvere. Otvorili sa. Vstúpil Peter s úsmevom:
Dobrý deň, mama!
Dobrý deň, Peter. Čo sa stalo?
Pripravte sa! popri tom sa usmieval Ideme domov.
Kam domov? Na návštevu?
Nie. Natrvalo. Zoberte si všetky veci.
Peter, nehovor v hádankách!
Vnúčatá nechceli, aby som povedal. Že máš mať prekvapenie.
Margita sa začala neisto chystať, cítila, že jej život berie nový smer. Vtom z procedúr sa vrátila susedka, už dobrá kamarátka:
Margita, kam sa chystáš?
Viera, Peter ma berie domov povedala tak šťastne, až jej zažiarili oči Vraj navždy!
To ti prajem. Moji asi zostanú tam, kde som ja.
Viera, aj teba si raz vezmú. Je to pre deti ťažké…
***
Cestou sa Margita pozerala z auta a zmocnili sa jej ťažké myšlienky:
Načo ma Peter berie. Majú len dve izby, ledva sa pomestia. Kde ma uložia? Budem im na obtiaž… aj tak ma vrátia do domova.
Zastavili pred domom, kde Peter vždy parkoval. Pomohol svokre vystúpiť, zobral jej tašky a zamieril… k inému vchodu. Pozrela naňho prekvapene.
Poďte, poďte!
Vyšli na druhé poschodie k dverám cudzej bytu. Otvorili sa, vybehli jej vnúčatá:
Babka, poď rýchlo! Toto je už náš byt! vykríkol mladší.
Vošla dnu. Privítala ju dcéra, objala ju:
Mama, teraz budeš bývať s nami. Poď, ukážem ti tvoju izbu.
Izba bola síce malá, ale útulná, so skriňou a novou posteľou. Až neverila, že bude žiť opäť pri svojich.
A vtom sa jej o nohu obtrela a zamraučala:
Mauka! s radosťou vykríkla Margita a rozplakala sa. Od šťastia.
