– No dobre, ste už opäť odišli? – Mária Králiková rozlágal zlatú tmavú Špačkovú, ktorého darovala v侄kovi, a rozostavovala rožky plné krému na stôl. – Chcete si dať čaj alebo skúste moju domácu liehovú?
– Mamičko, lieh ráno? – Kamila potrčila hlavu, ale jej oči sa rozsvetlili. – Alebo, dobre, trošku by bolo v poriadku, niet to ako príležitosť.
– Bohužiaľ, príležitosť! – zvolala Mária, rozkrížená rukami. – Bolo to celých šesť mesiacov, kam ste sa schovali!
Juraj Novák vyskúkal oči k oknu, ale na šťastie nič z toho Kamila s matkou neuvidela. Od príbehu z Bratišlavy do Šúrov si s vynaložením zbytnej paluby prevedenie Kamilej a Egonovi. Ona preto, aby strávila čas s matkou, ono preto, aby si splnil manželské povinnosti. Mária ich privítala ako dvoch czátek, ktoré sa vrátili domov. Omské objatia, cúčkanie, aža a aha…
– Mamičko, privedla som ti dary, – začala Kamila v rátu.
– Odkazy? Ešte soj šíma v ňumách sa nemusíš strhávať, Kamila! Eganko, ženou ňu tak, že sa ticho hladí ako živé ceradlo!
Juraj znovu zvolal oči a vytlčmol úsmev:
– Ťažila, samozrejme. Trikrát denne, po hodine, ako je to už korektne.
– Výdža jamais! – ukázala Mária prstom smery k Jurajovi. – A ty samo žiješ? Ako si nezabudol zhubnúť? No dobre, keď máme sympatického zetka, vyojme si rožky!
Mária sa vydala do kuchyne a Kamila si tiše priblížila k mužovi:
– Eganko, čo by si tak nepočalo žiadne hádky? Svetli týždeň, už zatúžíš?
– Týždeň? – Juraj takmer išiel. – Hovorili sme o víkend! Dnes sobota, zajtra nedeľa a hotovo, späť!
– Nechtite, maminka tak čakala, pripravila, plán stovky vecí, – jej oči sa apríli slzami. – Strší by si aj naďalek, tým si niekdy povedal.
Juraj sa zhlboka nadvihol. Viedol, že diskutovať je zbytočné. Kamila bývala v normálnom živote mäkká a spokojná, ale vedľa mamičky si stala dozborná ako ona samá.
– Kamila, ja by so mnou chcela, ale s tvojím blýskancom máme iné plány, – ozvalo sa rozležitá hlas z chodby. Pri dverách sa objavil Juraj Novák – Kamilin švagor. – Eganko, krič, ideme rybať!
Juraj sa rozslnul – nielen kvôli znížke územia so svojou týšom, ale aj kvôli príležitosti stráviť čas so švagrom, ktorý bol v porovnaní so svojou manželkou hrubým a priamym človekom.
– Omno! – potrel si si ruky od radosti.
– Ale prečo rybať? – Mária sa vzala s podnosom obsahujúcim púčatú lákBamú flašku a miniaturné fenikové fľašky. – Musia si oddýchnať po ceste!
– Mamičko, najlepší odpočinok je skúmať činnosti, – odvetil Juraj Novák bez zvláštnych zmien. – Pôjdeme len na pár hodín. Ty a Kamila spravíte tu, a my by sme k obedomu boli späť, ako myška!
Juraj nikdy nepredstavoval, že by si švagrovi tak budem vďačný. Ale, ako sa ukazovalo, žmurkal príliš skoro.
– Nikdy, daruj, si zahajme, popitejme, k nám si všetko riete, a potom kam sa ti páči, aj na severný pól, – Mária rozostavovala flakty a čakajúco na manžela.
– No dobre, mamičko, komandoval si samozrejme bez mňa, – Juraj zúfalo zhlbokým dychom, a časné dodal. – Nebojte, človeče, zatlaufeme. Po obedomne ani so mnou nezostanem!
A oni si sedli za kruhový stôl, stoliar zastavený starou, ale neprekrásne bielou ubrúškou. Juraj sa usmieval, ale každú chvíľu sa to stávalo ťažšie.
– Pripomínala, čorilko, ako si v piatom ročníku v petakidu učila básničku? – mamička prešla na vzpomíaky.
– Mamičko, samozrejme, že značím, – Kamila sa usmiala. – Mal som aj prvé miesto…
– Neprvý, ale druhý! – okamžite ju opravila matka. – Prvé mala Veronika Petrová, pretože jej mama s nietom stezdrazaval.
„Začal sa šírčej“ – pomyslel Juraj, ak som si to už spochybnil, ako hovorila psychológka, kamradka z univerzity, s ktorou často svoj život vysvetľova.
Mária v poslednej chvíli prešla na dalšie vzpomíanky:
– A keď si študovala, nezabudala si, koľko vyniknutú šaty som ti uplietla? Fialové, v záhyboch…
– Pamiň, mamičko, – Kamila domo uvidené. – Ešte by mala biela košelečka s výšivkou…
– Bez výšivky! – zvolala matka. – Trochu, dcerko, si časť pamäti? To znamená, že žiješ v Bratišlave a zabudneš všetky životné veci!
Juraj si myšlienkom šíravý do dvadsiatky, ale to nič nepomáhala. Zamraziť, že Juraj Novák tiše zobral noviny a zahalil sa nimi, až hladil, že je zaujatý novinami, ale novina bola prevykrýhnutá.
– Ale však ste mi niekedy doniesli vnúča? – vypálila mamička ako zvyčajne bez uplavenia, a Juraj takmer išiel.
– Mamičko, hovorili sme už… – Kamila sa červenala. – Najprv by sme chceli prejsť pevsým pohybom, rozšíriť byt…
– No, v našej dobách sme tiež o materiálne starostili, a potom o deti, – prečítala matka s lehkovážnou ironiou v hlasu. – Tak počkáš, čo žiadalo dieťa!
– Vyniknú veci ste wait for, – hneď si niekde inak najde Juraj.
Mamička zvolí jenom na Event, plnená neodobrenia:
– O čom sa malejte muži? Vy ste aj v šestdesiatke môžte krotiť babičku! Ale dievča má prírodný čas!
– Kamile mám len dvaadvadsiatku, – Juraj Novák pokojne odvetil. – Ešte máme veľa času.
– Veľa času? – Mária pokrčila rukami. – Ja mám dveadvadsiatku už dávno babičkou! Kamile mala tri roky, keď mala osmo?!
Juraj chcel odvetiť, že časy sa menia, ale Juraj Novák ich odložil časťnovým zvukom:
– Tak čo, Eganko, pôjdeš na čerstvý vzduch, nech sa ony o svojom, ženskom…
– Hádam, – podráždnila sa mamička. – Idite, idite! A buďme tu s Kamilou odvážať vážné rozhovory.
Pri vchode bol chladno a ticho. Juraj si vychutnal chladný vzduch.
– Neostrahuj sa, – Ťahe Juraj Novák, keď sa vzdialili od domu. – Všetci ju majú ťažké, nie len ty.
– Hmm, ja vedia, – Juraj zasmial. – Ale ako ste sie tí?
– Ničím, – Juraj Novák pokrčil plecami. – Proste odchádzame do garáže, na rybách, do lesa… Ona dieľku, ja moje. Tak to už zatiaľ trval.
– Zatiaľ trval? – Juraj sa zastavil. – A vy… všetky tyto časy…
– Čo sú má, – fízicky odvetil Juray. – Ale zato varuje výborné polievky a cistota v dome. A charakter… Keď ho nemáš.
K obedomu sa vrátili, ako predpovedával švagor. Juraj Novák priniesol niekoľko zbytne malých okunionok – nič veľkého, ale mamička bola stejne neuviňačom.
– A to všetko? – skepticky odhmlčali ryby. – Mal som si ešte očakávať, že na omáčku na mokra a toto? Kočka na jednu čeľust!
– Na zapečenie vystačí, – Juraj Novák pokojne odvetil. – Koľko nám potreba?
Juraj ich so svojou Kamilou v pohrebe videl, že ona bola menšia veľkosť, jej ramená sa zaseklilo a v jej očiach sa objavila nejaká nutkanie. „Adaj, bude mnou takým? Chcel by za tri desiatky rokov“ – podráždnil si sa Juraj.
Po obedomne mamička ukázala najnovšie zmeny v dome. V hlavnej časti sa rozšírala prerada mýbal, nové kuchynské výšivky a kvetinové vonice, ale Mária čakala ako, že odohrala géntnú prácu.
– Pozri, Kamila, v tejto polici si dala polku, telefón sem. Tak je úplne komfortnejší a moderný, ne?
Kamila pohodila hlavou, a Juraj Novák sa hľadel z okna, kde Juraj Novák už vyrábal v súkni – možno si nájde ďalšie útočišťe od manželky.
V noci, ležiac v malej miestnosti na tenkej posteli, oni sa šepotali ako Event, hovoril ako青春期.
– Omluv mi, – ticho povedala Kamila. – Naozaj nečakala, že to bude tak… ťažké.
– Skúsme, – Juraj Novák sprost oli Kamile. – Švagor nám zaručil, že zajtra pôjdem na rybách, hovoril, že tam niečo je.
– Ak by mamička pustila, – Kamile sa hlboko zhlbok.
– A ona to nebude, – Juraj Novák sa usmieval. – Dáme sa ráno, nech sa nechceme.
Ráno sa ich plán témže uskvel. Oni boli už pripravené, keď za dverami sa objavila Mária v farebnom röcku.
– Kde ste to chcete v takom ránku? – ozvalo sa jej ozbrojený hlas.
– Rybárska cesta, – odvetil Juraj Novák pokojne.
– O čom sa mám doma byť sama? Kamila len došla, a už sa od mne vyhýbala!
– Mamičko, nie si sa vyhýbala, – Kamila vinně pokrčila hlavou. – Lenom krát…
– “Krát!” – Mária už zoznámila s tým. – Už viem tvoju “krát!”! Odplnime celý deň, a mne sa bude sedieť, ako prilámaná. Na to, Kamila ostáva so mnou, majú niečo hovoriť. A vy, muži, idite, ak vás to Event, tím viac!
Juraj Novák pohľadom na ženu, ona ešte jemne záložka – idete, my tu sa prežijeme. On si potichu zhlboký povdial dní. A Juraj Novák už ho puli.
Deň na rybách sledoval rýchlo. V skutočnosti ich ľudom, keď už v prvej výhľadovky. Juraj Novák bol zaujímavý hádže. Ťa ešte tak, ležať si v srdci, mluvil, niekedy šára, ale dobre. Juraj Novák preto, že až horšie, pohoršil.
– Čo vám to teda neprišiel odtiaľ? – opýtal Juraj, keď sa už kde to bol späť. – Môžete šíma v Bratišlave.
– Zaedi? – Mile Juraj Novák. – To mi tu užívajú. Na penzií je nové práce, rybách, opäť. A Tóna… no, charakter má. On žiadmol nie na zlu, ale len tak.
Juraj Novák pohupil hlavou – preto, že taký spossob nechápal.
Tak sa vrátili, s jamais kam horný. Oni našli zvláštne scenerie: Kamila sedela na sediacej pohore potoplený v slzách, a mamička, zatvorená rty, niečo žmurkala.
– Čo sa stalo? – Juraj Novák sa hnal k žene.
– Nič, – Kamila si otrela oči. – Len ona… No, ako obyčajne.
– Opäť? – Polapil Juraj.
Kamila prikázala.
– Viem? – Juraj Novák išiel k žene. – Zajtra predáme?
– Nie, – Kamila Novák hlavou. – Ať má náčrt, inak bude horšie. Ona sa zľúči a potom mi to celý život.
Juraj Novák povzdychol – vedia, že je žena pravá.
Noc toho dňa sa niečo stane, co zmenilo všetko.
Sedel za obedov, a Mária opäť žmú, všetko v poriadku – moderný svet, vláda, susedi, samozrejme jej dieťa a zet. Juraj Novák už po sto sebe, ale tiež niečo.
– A u Veroniky Petrová, – v priebehu zrejme mamička, – detská už dvoch plnila! A prenájala, že byt malý alebo žiadnal čas!
– Mamičko, není ,- unaveno odpovedala Kamila.
– Bežím, nie je, – opýtala sa Mária. – Preto má čas by síce rýchle? To práca, ať byt, alebo iné? Ale v skutočnosti žiadajete deti, egoisti!
– Mária, – Juraj Novák vymkli, že sa mu žiao nevydrží. – My samozrejme rozhodneme, keď si začneme deti.
– “Samozrejme rozhodneme”! – potichu opakovala mamička. – O mne kto myslel? Ja oslniňujem! Chcem vnúča pýtal, kým som ešte na to!
– Kamila, – Kamila začala kričať. – Nemôžem…
– Prečo nie? – Mária zvýšila hlas. – Všetci mohli, a ty nie? Alebo to je váš čin, že nechceš? – ona znepríjemnil Jurajovi.
– Posle, – Juraj Novák vstával. – Kamila a ja máme dva roky, kedy sme pre odchôd detí. Jde po lekárov, skúmy, a všetko… Nevydalo, rozumíš? Nevydalo!
K tichlej tichlej tichu. Mária zonde sedel s ústami, Juraj Novák prestal žuvať, a Kamila sa schýl nad rukami.
– Prečo… prečo ti nestala s odtaj! – sa mamička obrátila na dieťa, a jej hlas sa už zmenšil.
– Pretože ste len tlak! – Juraj Novák stále nevydrží. – “U všetkých deti, ale vy nemáte”, “Čas jedná”, “V mojej dobe”… Vedeli, ako má težky? Každý štýl, keď opäť sa dočká následkov? A vy ešte potiahnete olej o potrebujete!
– Kamila… – Kamila sa snažila zadržať, ale on už…
– Nie, nech ono! Nech ono! Preto, že ty pláčeš po každej rozhovor s ňou! Že sa všetko len horšie! Že lekári tvrdia, odpočujte si, nechairajte si o tom, ale ako než ticho, keď vám stále o tom pripomínajú!
Nastala napätá chvíľa. Mária pomaly sedel nad stôl, jej obličie sa zmenšilo.
– Ja… nevedela, – mala mamička. – Kamila, prečo nerozprávala?
– Pretože som nechcela vás uraziť, – Kamila kriča. – Myslela, že ešte všetko sa stane…
– A bude sa, – Juraj Novák povedal zmätenie. – U všetkých bude lehkejší, samozrejme rád.
On sa priblížil k manželke a položil ruku na jej plece:
– Tóna, stop. Nech deti sú samy, ako sa domácam.
K prekvapeniu Juraja, mamička nezačala súdiť. Samo prikývnes, a čoskoro doby, že “idem polia vodu” idete na kuchyňu.
Zvyšok večera prebehol v neobvykle pokoj. Mária nič zmetala a nič kritizovali. Malo si maľajší ústianský, a myšlienky.
Ráno druhého dňa, keď Juraj Novák prebrán, obnal, že Kamila už niekde nie je. Oblegal sa a vyšiel do chodby, kde sa rodili tišie hlasitnosti. Ona sa s mamičkou sedel na kuchyni a rozhovarovali sa.
– Prepáč, dcerko, – Juraj Novák slyšal hlas matky. – Skutočne nevedela…
– Všetko dobré, mamičko, – Kamila masovala matku ruku. – Skryto… neptej sa vôbec, dobre? Keď bude čo povedať – samotné povedám.
Mária prikývola, a Juraj Novák si zamyslel, že mám krv.
Zvyšné dni prebehol neočakávane mirne. Mária si hrala s detmi, diala ťahe otázky, a dokonca sa snažila byť odvážnejší. Na kuchyni ešte vyrábajú, ale jej hlas sa zmenšil.
Keď došlo na odchod, Mária Juraj Nováka zjedl – v prvý raz za všetky roky ich známosti.
– Čoskoro, milá teta, – Juraj Novák sa nepodaril, aby si nezačal šaker.
– Nečoskoro, ale keď potkáme, zetko, – usmialo sa. – Ty… zachraň ju, dobre?
– Prijemné, – Juraj Novák vážne odvetil.
V omniere Kamila veľa pokoj, hľadala do obloha. Pochytil Juraja:
– Ďakujem ti.
– Za čo? – ohúril sa.
– Za to, že ste im povedali pravdu. Prepáč, myslím, že tomu konečne rozumie…
Juraj Novák omskol ženu:
– Vediam, takmer mňa zhaňovala. Ale teraz som si myslím, že ona len nevedela, ako inak vyrobiť svoju lásku a starostlivosť.
Kamila prikývola:
– Taká hovoríš. Neideálna, ale… moja matky.
– A moja teta, – Juraj Novák sa usmial. – K šak, mne sa zdálo, alebo sa vskutku zmenila?
– Zmenila, – Kamila potvrdila. – Vedieš, čo mi prednedávaj teraz? “Kamila, zrozumela som, že byť matkou je nezadané len komando van a učiť, ale naučiť sa na chvíľu, ak prichádza čas”.
Juraj Novák si odkažal:
– Nevedeľ, ste váš rozhovor bol taký filozofický?
– Nevedeľ, – Kamila sa chichotala. – A ešte povedala, že ak všetko prebehne, nebude bez pozvania chodiť ku nám a nezabudne, než tri dni.
– To je skvely! – Juraj Novák sa spálil. – Teraz si jazdíme na čudesá!
Omniere odvážal ich späť do Bratislavy, k ich životu, ich problémom, ich naděhiam. Ale niečo sa zmenilo, niečo sa len zmenšilo. A Juraj Novák si myslil, že teraz všetko skutočne prebehne a prestanú tak tento pohyb čakať. A tam, pohľaďte, všetko sa zmenilo.
A po polroku Kamila zavolala mamince a pomaly povedala do trubice:
– Mamičko… možno máme v ešte vnuka.
A hoci matka hneď zatlačila do radosti a zrejme ich otázky, boli už úplne iné otázky a úplně iné slzy.
