Dobrý deň, milá svorka
– Nuž, návšteva sa opäť urvala? – Antonina Petrovičová posypala stôl slaninkovými rollmajzikmi, akoby to bola výhredná hádanka pre milovníkov sladkého. Dlhé nočné sochovky sa nervózne potrhali na šálku. – Pôjdeme si vypiať čajec alebo mi máš prehľad overiť?
– Maminča, kedy si Ťa vlastne spoločne? – Lízia roztočila kľúčikom do ružového talírku. – Ale, po časti, viem, že sú to nežné časy. Aj tak len, ako sa máš?
– Časy? Osamelá matka! – Antonina Petrovičová rozklenula ruky, akoby sa ich strach pustila. – Bože, šesť mesiacov! Počíta merec, júl, august, september… A pre toto momentálne každý valsí!
Václav v spodnej časti obrazovky znovu zapleskal očami, ale jeho kopec žiadneho pozorného výčitku nepostrel. Od jeho bratislavského kúpele s Líziou presadzovali do Šarišského Bánovca, kde svorka mala predstavenie ako výstupní ťažkodarná ruža z poľnej knižnice. On pôsobil čističom domácich závazkov – čo mohlo vyvolať povinný odpor, ale skôr si všimol Líziiny perelky, ktoré padali na spevackých šperkov.
– Maminča, prchol som s darčekmi, – začala Lízia, ruky však v mesteckých kúpeľoch už tela.
– Nie, nie, Lízinko, daj si na to. Ty si vyležala také drobné, akoby si si trénovala medový čaj so štiavnatou hlinou!
– Ešte a ja by som si vtipkoval, – Václav s naporcom na puse zoskočil z balkóna. – Však nie som tam, kde sa šminkárske odchody vyceľujú.
– Vtipkoval? – Antonina Petrovičová mu išla s perlami za rukavicou, ale zároveň sa zdala nápadne rôžová. – Samotný si však v mesteckých kúpeľoch ničím nenabudol. Ale tak, keď od zetek prídu, vypät’e si stáročnú tradičnú drobnú!
Kúpeľa s kariérovým hlinom zatiahla celé kuchynské rozšírenie, kde na zádi nočné posedenie sa rozlámal. Lízia sa však zvierala na Václava, jej šepot bol jemnejší ako ústava kúpeľového čaleba:
– Váca, ty si odkudsi nemusíš venovať! Sedem dní, to by si veľa…
– Sedem dní? – Václav skončil ryžovým chumákom polpánku. – Rozhodli sme sa len pre sobotu a nedelu! Ostatný čas je len pre Bratislavu.
– Môj milý, ale maminka si to odžila cez tvoje kúpele, – oči Lízie sa snimplicitali ako vodné rizlinky. – Pracovné konzultácie, mým slovám si už len s ružou hociakou odchýliť.
Václav pokrútil hlavou – príliš množstvo spôsobov, ako ohýbať ženu, ktorá je v tom istom duchu žena ako jej matka. A práve teraz sa od dverí ozvalom kovový hlas Stanislava Nováčika, ako sa vždy, keď sa počul osamelý silnejší ako mamina mňaukánia.
– Zetuo, si pripravený? Na lovačku rôžnikov pôjdem!
– O, čo rôžnikov?! – Antonina Petrovičová sa vrátila s perlami za pleček ako peruť. V zlatom stacionáre boli rôžové fliašky, ktoré vydali výdatné škvrny. – Budúce máš si prilepiť, len z odpočinku!
– Mať, najkrajší odpočinok je rôžový, – Stanislav Nováčik pustil kvapusťu, a žmurkanie celého bytu ukázalo, že niečo sa na hádzajúcich s posedením zmení. – Vyrazíme len na par diskotiek, Lízka ti celé kúpele zabezpečí, a k včeratému nám určite toho Kára Dúbravy bez štafu popíše.
Václav, ktorý si veľa radil, však mal už trvalý dojem, že aj tieto úterýcky na polia sú lepšie ako bytové štávnaté horské záblesky. Ale ukázalo sa, že sa mýlil.
– Skôr si obsadím škvers cez tvoje kúpele, potom sa kde chceš zabaviť, – Antonina Petrovičová rozdeľovala tlusté fliašky, akoby si ich už za sviatka hrala. – Veď poťažne si si mi cez posedenie vypýtaná, ako sa teba poslednýkrát látala ohýbať.
– Nuž, mať, tvoj subtím bude na disku, keď som mato, – Stanislav Nováčik zauhral s rôžovou perlikou a potichu povedal: – Nič, kluk, my ich poželáme, ale na piate išiem s ňou venčiť!
A tak sedeli na stolici, pískaná starou, ale bielosieckou výšivkou. Václav sa snažil usmievať, ale s každým okamihom sa to stávalo ťažkéjšie.
– Pamiatáš si, koľkokrát ti veľké hliny žmúrkal cez výdržkovanie na úrad združených živnostenských činností? – svorka spustila na diskoty, akoby si ich rýchlosť v pohádke miestila.
– Samozrejme, maminča, – Lízia si z očí šmolutila. – Pečené privalo, z toho si veľa radila…
– Nie, nie! Prínesli sme vlastné! – Antonina Petrovičová sa vyštartovala, akoby jej povedali, že jej výživová výdražka je len na Bratislavsku. – To on nič na sviatky nežmúrkal, kedže jeho mama ničto neriedla!
Václav myslel na svoje rýchlosebrance, ale všetky na Slovensku mali zelenáčsko zúfalo. Stanislav Nováčik si preťapol časopis, ako akoby sa medzi ním a čartami pohrával. Zároveň bol hore ohýbaný, aj keď časopis bol opačne položený.
– Ale však, Vedúca, keď vám miminká prenese, – Antonina Petrovičová razík CATEGORY, a Václav sa toľko všimol stlačeným ryžovým chumákom, akoby mu z nosa plynuli mrazivé zlaté šliere.
– Maminča, už sme to skúmali… – Lízia zrucovala potravické slovo ako činyčku. – Najprv chceme upevniť všeobecné prostredie, možno nájsť väčšie bytové poskytovatele…
– Tak ju nebudem čakáť! – Antonina Petrovičová sa zasmiala, ale jej hlas bol ako nádrže s horúcou vodou. – A vo všetkom, čo sa s tebou deje, dcérske a ženské celkom – ako stáročná úradná na daňových zľavách!
– Trpezlivo, maminčka, – Václav sa rozhodol, že bude súťažiť s maminkou, akoby to bola jeho vlastná. – Dúfame, že všetko bude v poriadku. Kvetové výsadby by mali byť jemnejšie.
– Milé, ale čo sa, – svorka na polia pohľad Václava preplnila okamžite. – Vy muži si na tento problém akoby ste sedeli pred črtou. Žena ale má obsiahnuť všetky tvoje kúpele!
– Zatiaľ má len dvaadvadsinu, – Václav si na to zacentoval na všetkých špicích. – A máme ešte veľa času do toho.
– Mnoho času? – Antonina Petrovičová skončila na piate, ako činička, ktorá zbledne. – Keď mala Lízia tridsať rokov, ona už bola matkou! Lízia mala tridsať, kým ja som išla na kúpele!
Václav sa zatváral s nápadom, že maminka by mohla byť niečo ako blesky na juhu, ale Stanislav Nováčik sa začal vcúliť do odpočinku:
– Nuž, zetuo, tak skôr prestaneme s maminkou, nech si o sebe premýšľajú dcery!
– To presne! – Antonina Petrovičová na Václava hľadala, no zvuky v kúpeliach sa z mraze však nevrátili. – Idite, idite! Ja s Líziou máme vážne témy.
Odchádzajúc Václav si z očí šmolutil s Líziou, ale len s rukami si veľa radil, pretože jej snímateľ mala nevlastný charakter, ktorý ho nemal vyvolať.
– Drevo cez velkú reštauráciu, – povedal Stanislav Nováčik, keď sa pohľad Václava včiروvers iné tématické oblasti. – Zdedí celé poskytovateľské riziko.
– Určite si to pochopil, – Václav si uvedomil, že to hovorí ako časť kúpeľov. – A vy? Ako sa vám podávajte?
– Keď sa to môže, – povedal Stanislav Nováčik a rozsunal ruky, – idem do katakumpy alebo do lesa. Trojdesiat rokov sme tak žili a čokoľvek sa z toho stalo.
– Trojdesiat rokov? – Václav sa zastavil, ako keby mu v hlave padli ďalšie veci o sviatku. – A vy ste… všetky to vychovávali?
– A čo máme, – opýtal sa Stanislav Nováčik filozoficky. – Vážne, kúpele sú výborné a dom si drží. Charakter… No keď niekomu to chýba, či má?
K obědu sa vrátili, akoby Stanislav Nováčik obetoval všetku svoju činnosť. V kúpeliach mali len pár potápaneckých rýb, o čom si rýchlo stanovili názor Antonina Petrovičová.
– A to všetko? – odchýľovala svoje rôžové fliašky, ale kúpele ostali v srdci. – Sú to klany, nie riadne kúpele! Ale čo? V obednom ochůzku budú stačiť.
Václav si všimol, ako sa Lízia zmenila za všetky tieto časy. Už celkovo strácala energiu, akoby kúpele bol z toho niekto dvadsiaty v horách. “A čo ja budem vykonať trojdesiat rokov?” – zrataľkoval s obavy. Ale spýtal sa aj sám seba, kučeriť sa budem celý rok za týmto?
Po obede si svorka ukázala kúpele, kde všetky zmeny sa dotýkali kúpeľov – nové zavesy, rôžové kúpele, ale všetky kúpele sa pohybovali ako vežové kúpele.
– Poslednýkrát, Lízia, teraz už kúpele teskia k stolici, – Antonina Petrovičová hovorila o kúpeľoch, akoby si ich priviedla národ. – Len však kokosové kúpele, mý slová, jemnejšie.
Lízia kivala valčekov, zatiaľ čo Václav hľadel na Stanislava Nováčika, ktorý sa však všemožným spôsobom pokúšal ovládať svoj hygienický stav.
Počas noci, Václav a Lízia sedeli na kúpeliach a šepkali:
– Skrátke, mám ti za to všetko, – šepkala Lízia, s nervozitou v očiach. – Dúfala som, že nebude to tak ťažké.
– Niekedy sa nám podáva všetko, – Václav sa snažil o úsmev. – Stanislav Nováčik, naďalej nám povedal, že pôjdem hovoriť s Károm Dúbravom, hneď ako to bude lepšie.
– Ak by maminka nebrala a nevychádzala, – vzdusa Lízia.
– Ale nebude, – Václav ju usmial, batoh sa jej rýchle strácal. – Budeme len trochu darovať.
Ale už ráno ich plán bol vo veľemi nesie. Keď sa práve šli na záchod, vo dverách sa objavila Antonina Petrovičová v lekárničke s rôžovým cestovným krúžkom.
– Ticho, kam si ich vlastne… – Antonina Petrovičová sa začala štvrťomi, ale Stanislav Nováčik prebral výbuchy typu “aura” a pravom vodičku.
– Na kúpele, – povedal Stanislav Nováčik. – Trojdesiaticu.
– Aha, ale ako maminka však si ma sama ostala? – Antonina Petrovičová sa stružila. – Lízia je ešte len rezidentkinou, a už zas nechce s matkou!
– Mamička, ja… nič z toho, – Lízia povzduchovala. – Už len na jediný bratislavský tínedžerský štýl by sme mali odpočinať.
– “Na hneď”? – Antonina Petrovičová začala diskutovať, ale Stanislav Nováčik už počúval všetko. – Nechcete byť matkou, keď sa Jakub načerpá, ale ona bude na Šarišsku!
Václav sa požehnal, keď Lízia ešte raz kivla. Ocitnutý v tomto kúpeľovom boji, nemal iný výber ako sa posunúť.
Deň s Károm Dúbravou hoci mal prejsť ako schopné záujmy,ono to však bola len kúpeľ, kde sa práve Václav zistil, že Stanislav Nováčik má výrazne lepší kúpeľný štýl ako všetky predpoklady. Keď sa vrátili do Šarišského Bánovca, Lízia sedela na sofá, ako akoby nedávala čo, zatiaľ čo svorka stála v kúpeľoch hnevom.
– Co sa stalo? – Václav sa svojej žene dotkol.
– Nik už, – Lízia sa rozhodla, že to bude len o niečom. – Maminča… no veď to je podobné.
– Opäť o detiach? – Václav sa ujal, ale situácia si však zadržiavala svoj duch.
Lízia kivla a Václav tiež sa rozhodol, že by sa mali posunúť – ešte ráno.
Noci byla posledná, kde Václav cítil, ako by on a Lízia mali posúdiť svoj kúpeľ. Ona sedela u stola, kúpelm byly z nádrží, a Antonina Petrovičová sedrala kúpelm cez horkú vodu.
– No, všeobecné smrteľníctvo, – Antonina Petrovičová stále kritizovala, čím to, čím to. – Keď jeho dcéra, Verča, je čistá mama s dvomi detmi! A žiadne úsudky o nežnosti!
– Maminča, ja… – Lízia však účinnosť jej slov znižovala.
– Samozrejme, nie, – Antonina Petrovičová spochybnila jej rozhodnutie. – Všetko to sú len povetriedky! To práca, to bytové podnety… Ale stále si rozhodujete, že si nechcete deti!
– Maminča… – Lízia sa pustila do svojho a pozrela na Václava, ktorého srdce sa v trónoch.
– Prosím, – Václav sa posadil, hlas mu zachvel. – Lízia a ja sme sa snažili dve roky pre deti. Prešli sme štúdiami, odbornými inštitútmi… Nečo sa z toho už nemohlo …
Silný ticho potichy naplnilo kúpeľa. Antonina Petrovičová mala priblíženie, Stanislav Nováčik presta s jedlom, a Lízia pokryla ústa rukami.
– Prečo… – Antonina Petrovičová sa obrátila, jej hlas bol toľko iný. – Nie som si vopred viem, čo to znamená.
– Preto, že ste to prenímali! – Václav si odmietol vrátiť do rovnováhy. – “Všetky deti majú deti, vy nie”, “Čas tepe”, “Ja v mojom čase…”. Vie, kolko to názi? KĽUDU? A ako by to bolo, keby ste to mali znova!
Zatichlo. Antonina Petrovičová sa vlečkala k stolu, jej tvár vykazovala úplný sčernenie.
– Ja… – hovorala, – nevedela som.
– Prestala som vám to povdovať, – Lízia sa rozplakala. – Myslela som, že sa to ešte všetko naštartujú.
– Budeme to mať, – Stanislav Nováčik pridával iný hlas. – Viem, že to pôjdeme.
Stanislav Nováčik však pokryl ruku na rameno svorky:
– Tonko, prestala by si, nechaj poľancov prejsť. Nájsme si sami.
K úžasu Václava, Antonina Petrovičová nebránila. Pokývala hlavou a s priprihodou to všetko.
Dni bez kúpeľov prebehol v miernej tichote. Svorka stála s úctou, kúpele však boli jemnejšie. Keď sme sa rozhodli vrátiť dom, mali sme si ešte jednu rozpravu.
– Prostujte ma, – ozvalo sa z kúpeľa, – mala som napálku, že som vám to všetko…
– Všetko to sa cítlia, – Lízia si z posledného momentu pripnela materský rukáv. – Ak to nebude, potom vám to poviem.
V posledný deň, keď sa Václav večeral s Líziou, vstal a povedal:
– Aby sme sa báli, ľuďovia, je to všetko poriadne.
Lízia sa zasmiala, ale jej oči stále odhalovali zranené srdce. Ale Václav si uvedomil, že čoskoro sa mohol uväzdiť – a tým sa vie mať aj Šarišské Bánovce.
