Začni si baliť veci, stretol som svoju prvú lásku, zahlásil manžel. O hodinu už s kufrom pod pazuchou stepoval pri dverách on.
Andrej sa vrátil z triedneho stretnutia v nedeľu večer. Katarína práve drhla posledné taniere.
Manžel vyzeral nejak zvláštne. Taký nadšený, až mal líca červené ako by práve vyhral v športke alebo dostal nečakané povýšenie. Katarína naňho pozrela ponad utierku a pomyslela si: No vidíš, poriadne posedeli.
Andrej nepovedal ani mak. Vyzliekol sa a zaparkoval rovno do postele.
Ráno sedel v kuchyni s pohľadom hrdinu, ktorý prijal veľké životné rozhodnutie. Ako z filmu ruky zložené na stole, pohľad seriózny ako na štátnej skúške. Katarína mu položila kávu, otvorila chladničku, chystala sa dojesť zvyšky fašírok. Práve vtedy prehovoril.
Katka. Potrebujeme sa porozprávať.
Už je to tu, pomyslela si Katarína. Tá veta vždy predznamenáva všetko zlé, čo v živote príde.
Včera som stretol Luciu. Vieš, čo som ti spomínal. Prvá láska.
Samozrejme, že vedela. Lucia sa objavila v ich rozhovoroch hádam každých päť rokov, hlavne keď Andrej popíjal borovičku a spomínal na mladosť. Boli sme takí mladí. Klasika.
Porozprávali sme sa. Dlho. Tak, Katka, balíš si veci.
Katarína sa otočila. Fašírky ostali na poličke.
Čo?
Rozhodli sme sa skúsiť to spolu. Ja a Lucia. Chápeš?
Katarína sa chvíľu len dívala na manžela.
Byt je aj tak môj, pridal Andrej, pre istotu a tónom, akým sa hovorí a vôbec. Mal by si si niečo nájsť.
Katarína opatrne zavrela chladničku. Pomaly, aby magnetka s Tatranskou Lomnicou nespadla.
Už máš všetko vymyslené? spýtala sa.
Áno.
Prikývla a odišla do izby.
Sadla si na kraj postele a hľadela na stenu, kde visel kalendár s mačiatkami. Kúpili ho začiatkom januára na Miletičke, lebo ho predávali za euro, takže bolo rozhodnuté. Január, február už dávno preč, ale mačiatka stále vyseli. Ryšavé s mašličkou na ňu hľadelo súcitným pohľadom filozofa.
Takto to je, preletelo jej hlavou.
Dvadsať rokov žila s človekom, ktorý teraz sedel v kuchyni a čakal, kedy začne baliť kufor. Dvadsať rokov je dosť.
Prvý podnájom v Petržalke s deravým sifónom a hlučným susedom Mirom. Krach firmy, keď Andrej tri mesiace vykysol šedý ako myš a ona prehliadala, že večery trávi s pivom na balkóne. Noc v Ružinovskej nemocnici, keď ho doviezla s apendixom a doktor povedal: Ešte hodina a je po ňom. Maturita jej deviatakov, učila slovenčinu, Andrej prišiel s kyticou a stál vo dverách triedy, nesvoj a hrdý. To všetko bolo. Lenže teraz akoby to všetko nebolo.
Katarína vstala, prešla izbou a otvorila skriňu.
Na hornej poličke v rohu boli schované dokumenty.
Andrej stále trónil za stolom, v mobile sa niečomu uškrnul asi Lucii, lebo jeho úsmev bol trošku trápny, trošku slávnostný. Taký ten typ, čo čaká potlesk.
Katarína si sadla a položila papiere na stôl.
Zbieraš papiere? spýtal sa Andrej bokom.
Nie. Chcem ti niečo ukázať.
Začala vo fólii listovať.
Katka, fakt teraz?
Pomlč chvíľku.
Našla hľadaný papier a položila mu ho pred nos.
Bol to predmanželský zmluva. Pred pätnástimi rokmi, keď Andrej rozbiehal svoju prvú firmu so stavebninami, právnik odporučil zmluvu. Andrej vtedy: Katka, veď je to len formalita. Katarína išla sama k notárovi, podpísala, doniesla kópiu domov.
Andrej povedal ok a založil ju niekam úplne dozadu do šuflíka, kde ju Katarína neskôr tiško premiestnila do skrine.
Nebola žiadny stratég. Len poriadkumilovný človek.
Inak, tá firma so stavebninami kraľovala presne štrnásť mesiacov a skolabovala ako všetko, čo je od začiatku trochu nakrivo.
Dlhov bolo požehnane. Vtedy Katarína prvý aj poslednýkrát navrhla predať byt, Andrej: netreba, vyriešim. Vyriešil ale nie za tri mesiace, ale za šesť rokov. Po kúskoch. Katarína makala na dvoch úväzkoch a nešomrala.
Andrej vzal papier, začal čítať.
Katarína si doliala vychladnutú kávu.
Počkaj, prehlásil Andrej, už s iným tónom, slabším. Tu je napísané
Áno, kývla Katarína.
Že byt bude tvoj, keby čosi.
Áno.
Ale to?
Andrej zízal na dokument. Pustil ho.
Katarína ho nerušila. Nech si prečíta. Pred pätnástimi rokmi mal dosť času naštudovať, nebolo treba. Teraz dočítal dôkladne.
A dlhy? skúšal.
Firma tvoje dlhy. Máš to tam v bode štyri.
Andrej zmlkol. Na telefóne blikalo Lucia sa asi vypytovala, ako sa darí. Neodpovedal jej.
Katka, zamrmlal.
Áno?
To si schválne, hej? Vedome všetko odkladala?
Katarína premýšľala a úprimne povedala:
Nie, ja nič nevyhadzujem.
A bola to pravda. Katka skladovala všetko bločky, návody, záručné listy na spotrebiče, čo už dávno odišli, potvrdenia od lekárov zo štvrtého ročníka. Jednoducho, poriadna žena.
Andrej na chvíľu uprel oči do papiera, potom do okna.
Katarína vstala, odložila zmluvu, dala šálku do drezu, obzrela sa.
Andrej, vieš čo? Niekto z nás by si mal fakt niečo nájsť máš pravdu.
A pobrala sa naspäť do izby.
Andrej ostal v kuchyni ešte dobrých dvadsať minút.
Alebo tridsať. Katka už nerátala. Upratovala, robila to, čo ženy robia, keď nevedia, čo s hlavou teda nič extra. Utriedila knižky, preložila muškát zo stola na policu, poutierala prach. Keď majú ruky robotu, hlava je tichšia.
Andrej sa zjavil vo dverách.
Katka.
Obzrela sa. Stál s tým papierom ako s poslednou záchranou.
Počúvaj, môžeme to prebrať normálne?
Kľudne, povedala Katarína úplne pokojne.
Tá zmluva. Veď to bolo dávno. Vtedy sme nerátali, že
Že čo?
Andrej zamĺkol. Asi nenašiel vhodný koniec vety.
Notár to podpísal, odvetila Katarína. Všetko legálne. Overovala som si to.
Kedy?
Asi pred piatimi rokmi. Len tak.
Andrej na ňu pozeral, akoby práve zistil, že celý čas čosi zásadné prehliadal.
To si plánovala?
Katarína len mykla plecami.
Nie. Len som poriadkumilovná, zopakovala.
A bola to opäť čistá pravda. Pred piatimi rokmi volala notárovi, chystala niečo s mamkiným dedičstvom. A rovno sa opýtala na ich zmluvu. Platí, nerobte si starosti, povedal notár. Katka prikývla a zabudla až do dnešného rána.
Andrej šiel späť do kuchyne. Začul, ako tam prehŕňa veci, potom stíchol, potom zase búchal, niečo posúval.
Katka nazrela dnu.
Andrej stál uprostred kuchyne a hľadel do rohu.
Čo tu robíš? spýtala sa.
Premýšľam.
Nad čím?
Neodpovedal.
Katka zapla rýchlovarnú kanvicu.
Andrej, predsa len, spýtala sa, už vieš, kam pôjdeš?
Pozrel na ňu. Ticho.
Chápem, skonštatovala.
Andrej si túto scénu asi predstavoval inak. On vysloví závažné slová, Katka sa rozplače, utečie ku kamarátke. Andrej zostane v byte, Lucia príde. Všetko jasné, logické.
Že Katka vytiahne starý dokument, do toho mu scenár nepasoval.
Kanvica zaklokotala. Katarína zaliala čaj.
Ja nikam nejdem, povedala. Byt je môj a tu ostávam.
Andrej mlčal.
A kam by som
K Lucii, pripomenula Katarína. Predsa ste sa rozhodli byť spolu.
O Lucii v tej chvíli Katka nepremýšľala s hnevom. Vlastne nijako. Bola to niečia iná postava zo sentimentálnej bubliny, ktorú Andrej nafúkol na zraze pod vplyvom šampusu a ľadviniek. Katka bola len prekážkou.
Nuž, stáva sa.
Ona začal Andrej, a zase stopka.
Čo?
Ona ešte nevie. Vlastne sme to až tak neriešili. A ešte nie je úplne pripravená.
Katka položila šálku.
Andrej.
Čo?
Ty to myslíš vážne, že mi prikážeš baliť veci, keď si ešte s Luciou ani nevybavil, kam pôjdeš?
Tvár mal akúsi previnilú.
Niektorí chlapi vedia rozhodovať. Horšie už s detailami.
Katarína vstala, vytiahla zo skrine hnedú cestovnú tašku a plesla ju na stôl.
Tu máš, povedala. Zbaľ si, čo potrebuješ.
Katka
Andrej. Rozhodol si. Zobrala som to na vedomie. Teraz to dotiahni.
Zíral na tašku. A v tej chvíli sa v ňom čosi zlomilo.
Išiel si baliť.
Katarína ostala v kuchyni, počúvala, ako sa šramotí v skrini, šuplík kvíka, niečo cinká, asi holiaci strojček.
Dvadsať rokov. A vecí sa zmestilo do jednej staromládeneckej tašky.
O hodinu vyšiel Andrej do predsiene. Taška v ruke, tvár ako niekto, kto sa až teraz zamyslel, do čoho sa to pustil.
Katka, povedal. Ja ti zavolám.
Dobre, prikývla Katka.
Budeme riešiť tie papiere rozvod a tak.
Zavolaj, dohodneme sa.
Ostal tam ešte chvíľu postávať. Asi čakal, že príde scéna slzy, prosby, hádka, niečo, čo by všetko uviedlo do starých koľají. Ale nič.
Andrej otvoril dvere a zmizol.
O tri týždne sa Katka dozvedela od Oľgy, bývalej kolegyne, že Andrejovi s Luciou to akosi neklape.
Lucia bývala u sestry. Garzónka, sestra, švagor, dve deti. Podmienky nič moc. Andrej tam, samozrejme, nešiel. Prenajal si izbu v Ružinove u staršej gazdinej, čo nedovolila fajčiť a vyžadovala oznamovať každý pohyb.
Keď Lucia zistila, že Andrej má len izbu v podnájme, a byt nebude, rýchlo vychladla. Prvá láska totiž vyzerá lepšie z diaľky. Zblízka je to už len chlap s jednou taškou a s cudzími dlhmi.
Katka vypočula, prikývla a naliala Oľge čaj.
No a ty? zvedavo sa spýtala Oľga s tým povzbudzujúcim výrazom milovanej kolegyne.
V pohode, usmiala sa Katka.
A bola to pravda. Za tie tri týždne sa prihlásila na kurz masáže dlho túžila, len stále odkladala. Zavolala kamarátke Galke, nevideli sa roky, skočili spolu na koláč, kecali štyri hodiny. Kúpila permanentku na plaváreň. Drobnosti. Ale práve z takých sa skladá život.
Občas, keď bol večer byt tichý, Katka na Andreja pomyslela. Bez zlosti. Raz si uvedomila, že je vlastne celkom fajn, že tú dvere otvoril sám. Ona by ich možno ešte dlho nedokázala otvoriť.
Na stene stále visel kalendár s mačiatkami. Január, február, ryšavý so stužkou na krku. Katka naň pozrela a pomyslela, že ho už naozaj treba pretočiť.
Začala variť čaj a usmiala sa. Všetko má svoj čas.
