Zazvonil telefón. Hlas na druhej strane povedal: Vaša manželka mala nehodu. Ale to nie je všetko. Bol ľadový, úradný, akoby čítal predpripravený text. Cítila som, ako mi zamrzla krv v žilách. Skôr než som stihla spýtať sa, čo to znamená, zaznel ďalší úsek: Musíte ísť do nemocnice. Je pri vedomí, ale bol s ním ešte niekto.
Vyskákala som z bytu v papučkách, bez kabáta, s kľúčmi v jednej ruke a telefónom v druhej. Na ulici som chytila prvú prečudzenú taxíku. Šofér sa na mňa pozeral, akoby som vyletela z kadejakého šialenstva. V hlave mi bežalo len jedno: Kto ten niekto bol? Peter, môj manžel, práve vracal z pracovnej delegácie. Aspoň tak tvrdil.
V nemocnici ma odvedeli na príjemné oddelenie. Sestra na mňa zahľadela s výrazom, ktorý poznám z filmov úzkosť, súcit a rýchlu túžbu ukončiť ten rozhovor. Manžel mal dopravnú nehodu. Žiadne zlomeniny, ale je ťažko potľahnutý, mal mozgový šok. Je v izbe pod pozorovaním. A žena bola s ním v aute. Zahynula na mieste.
Nechápala som. Aká žena? Možno kolegyňa z práce? Autostopistka? Peter však nikdy neoznačuje neznámych. Nerieši sa s nimi. Nenapadá ma, že by niečo také urobil.
Vstúpila som do izby. Ležal s obväzom na čele, pod krvným odberom. Keď ma uvidel, skryl tvár. Ahoj povedal potichu. A v tom sa mi všetko rozpadlo. Kto ona bola? spýtala som sa. Kolegyňa z práce? mlčal. Po chvíli dodal: Teraz nie je vhodný čas. Ale ja som to už vedela. Večná intuícia ma neopustila.
Až nasledujúci deň, keď ho prepúšťali domov, povedal pravdu. Bola to Mojmila. Boli sme spolu už rok. Mala sa vrátiť k manželovi, ale chcela sa so mnou rozlúčiť. Odvezol som ju domov, šoféroval som rýchlo. Vyšli sme z cesty. Hovoril to pokojne, akoby opisoval počasie. Potom dodal: Nechcel som, aby si to zistila takto.
Vrátila som sa do bytu s pocitom prázdna. Všetko vyzeralo rovnako šálka po káve na stole, Peterove papuče pod radiátorom. No už to nebolo ono. Peter sa snažil predstierať, že sa všetko zlepší, že všetko sa posklada, ale ja som nevedela spať v tom istom posteľnom a dýchať ten istý vzduch.
Mojmila mala tridsaťdeväť rokov. Mala dve deti. Prečítala som to na internete. Jej manžel sa objavil v regionálnych správach a povedal, že nechápe, čo sa stalo, že Mojmila bola šťastná a plánovali dovolenku. Pozerala som na obrazovku a cítila som, že to som ja, ktorá by tam mala sediť ja, ktorá nevedela ani z jednej strany.
Zavrela som sa do seba. Nejedla som. Nezobrazovala som telefón. Dcéra prišla a povedala: Mami, musíme niečo urobiť. Čo? Podviedol ma. Zamiloval sa. A náhodou zabil ženu, ktorú miloval. A čo teraz?
Po dvoch týždňoch Peter opäť hovoril o záchrane manželstva. Ale to už nebol rozhovor dvoch ľudí. Bol to monológ muža, ktorý už nevedel, kam ísť. Neplačal pri Mojmile. Nespomínal ju. Skúšal ju vymazávať z pamäti. Ja som cítila, že časť mňa zomrela tá časť, ktorá mu dôverovala.
Nakoniec som zbalila kufor a išla k sestre. Povedala som len: Neviem, kam až, ale už nechcem byť len pozadím jeho klamstiev. Peter zostal sám. Volal, písal. Raz mi dokonca priniesol kyticu. Ale ja som už nebola tou istou ženou.
