**Denník**
Po obede som umyla riad a na chvíľu som si ľahla. Muž odišiel na chatu pomôcť kamarátovi opraviť plot. Vráti sa až zajtra večer, v pondelok má zasa prácu. Ja som na dôchodku už rok, ale Petkovi ešte dva roky chýbajú.
Zrazu ma prebudil telefonát. Nepoznala som hneď, čo to je.
“Áno…?” odpovedala som ospalým hlasom, bez toho aby som sa pozrela na displej. Kto iný by mi volal, okrem dcéry a muža? Peter nevolal rád, takže to musela byť dcéra. Bydlela s manželom v inom meste a čoskoro mala rodiť.
“Zuzka? Spíš?” ozval sa v telefóne neznámy ženský hlas.
“Kto ste?” spýtala som sa opatrne.
V telefóne počuť prehnane hlasný výdych.
“Neopoznáš ma? Koľko rokov sme sa nevideli?”
“Anka? Ako si dostala moje číslo?” prekvapilo ma to, ale vôbec som sa neradovala.
“To je dôležité? Stretla som tvoju mamu pred pár rokmi, dala mi ho.” Spomenula som si, že niečo také vravela.
“Si v meste?” Vedela som, že je to hlúpa otázka. Načo by volala, keby sa nechcela stretnúť? “Hovorili, že si odišla do Ameriky,” dodala som.
V telefóne sa ozval smiech, ktorý rýchlo prešiel do stonania.
“Čo sa deje? Kde si?” znepokojila som sa.
“Som v nemocnici. Práve preto ti volám. Môžeš prísť? Chcem ti niečo povedať. A nič neprinášaj, netreba.”
“V nemocnici? Ochorela si?” Spýtala som sa, už úplne prebudená.
“Ťažko sa mi rozpráva. Pošlem ti adresu SMS.”
“Počka…” začala som, ale telefón už bol mŕtvy.
SMS prišla okamžite – názov nemocnice. “Bože môj, Anka má rakovinu!” Znova som prečítala správu, zmätená.
Pozrela som na hodiny – pol šiestej. Kým by som tam došla, návštevné hodiny už skončia. V kuchyni som z mrazničky vytiahla kurča na vývar. Anka povedala, aby som nič nenosila, ale ako môžem ísť do nemocnice s prázdnymi rukami? Domáci vývar nie je jedlo, je to liek. Kurča som nechala odmäknuť v dřezu a sadla si ku stolu. Dcére bolo dvadsaťosem, toľko rokov sme sa s Ankou nevideli.
S vekom som zvykla byť opatrná pred všetkými správami, aj dobrými. Po jej hovore som sa nemohla zbaviť úzkosti. A Peter, ako naschvál, bol preč. Možno to bolo lepšie. Zajtra ráno uvarím vývar, navštívim ju a všetko zistím. Ale upokojiť sa mi nedarilo.
Anku od desiatich rokov vychovávala stará mama z otcovLen čo som sa ponorila do spomienok, zazvonil telefón a ozval sa hlas zdravotnej sestry: “Pani Zuzanová, vaša priateľka Anka práve zomrela.”
