KAMILKA
Kamkoľvek prišla Kamilka, všade vzbudzovala pozornosť. Oblekaním spôsobovala, že celý personál obchodu, kde táto tridsaťročná, ryšavá, plnoštíhla žena pracovala ako pokladníčka, sa tiše “zasmieval až za ušami”. A ešte k tomu milovala sladkosti.
Pred pokladňou vždy ležal sáčik s cukríkmi.
Jej náklonnosť k bizarným šperkom a výraznému oblečeniu očividne prevyšovala zdravý rozum.
Zákazníci často stáli ako oparzení, keď videli za pokladňou sedieť dámu s nadýchanou ryšavou kšticou, ozdobenou mašličkami, farebnými sponkami a stužkami. Kamilka sa vždy obliekala do nemysliteľne krikľavých (a kde také len nachádzala?) blúzok, šál, a na každý prst mala navlečený prsteň. Ako sa hovorí: Vianoce sú stále s tebou!
Ale jej pozitívnou črtou bola úplná neschopnosť urážať sa. Nech ju vysmievali ako chceli, nech ju presviedčali, aby sa obliekala rozumnejšie a nežmýkala sladkosti celý deň, len ľahkomyselne sa zasmiala, zamávala rukou ozdobenou veľkými prsteňmi a strčila si do úst ďalší cukrík.
Pracovala však výborne. Rýchlo, zdvorilo, s úsmevom a láskavými slovami. Zákazník odchádzal šťastný, zahriaty širokým, belasým úsmevom Kamilky, jej prianiami zdravia a lásky, a pri ďalšej návšteve už išiel rovno k pokladni, kde v celom svojom lesku žiarila a blikala veselá ryšavá pokladníčka.
Ani jednej sťažnosti, ani jednej výtky. Iba vďaka od zákazníkov.
Kamilku za skvelú prácu chválili, ale prestať sa tak obliekať a odložiť šperky odmietala. Museli tolerovať jej výstrednosti.
Nikto nevedel, že v svojej duši nosila Kamilka strach a v kabelke – paralizér.
Pred piatimi rokmi na ňu neskoro večer zaútočili výrostkovia, zbili ju, ukradli mobil, peniaze a šperky. Pamätala si, ako v začínajúcom daždi takmer plazmo doplazila domov, utierajúc si z tváre krv a kvapky vody, ako sa bála a bolelo ju…
Odvtedy nosila paralizér.
Nikomu o tom nepovedala. Skrývala pod svojou veselosťou a každodennou “sviatkovosťou” oblečenia svoj skrytý strach.
Bála sa mladých chlapcov a tmy. Ale nikto to nevedel, pokladajúc Kamilku za výstrednú, plytkú ženu.
A potom sa tejto Kamile prihodilo hrdinské dobrodružstvo.
Keďže bol víkend, rozhodla sa prejsť po meste, pozrieť nové oblečenie. Čo iné má robiť slobodná, nezávislá žena?
Tešiť sa. A tak Kamilka sedí v autobuse a sníva o nákupoch. Zamyslela sa.
Nevyrušili ju ani traja mladí chlapci, skoro výrostkovia, ktorí nastúpili na jednej z zastávok.
Autobus prechádzal opustenú parkovú zónu, keď chlapci vyskočili so slovami:
“Kľud, suky! Ani sa nehýbať! Prachy, mobily, šperky sem, rýchlo! Rozsekáme vás, hovädá! A žiadne triky!” – vytiahli nože a otočili sa k pasažierom. Jeden z nich priložil nôž k hrdlu vodiča, a traja ostatní začali zbierať “korisť”.
Vystrašení pasažieri bez odporu odovzdávali, čo chceli.
Kamilka, keď pochopila, čo sa deje, sa strašne bála. Premohol ju známy lepkavý strach. Kŕčovito sa chytila kabelky a snažila sa ovládnuť.
V hlave sa jej točila myšlienka:
“Zase ma okrádajú… Prečo ja? Prečo? Pane Bože, pomôž mi!”
Spomenula si na ten tmavý, vlhký večer, údery do tela, do tváre, nadávky, svoju bezmocnosť…
Spomenula si na ten hanbu, strach a… nahnevala sa.
Nahnevala sa na seba, na mlčiacich pasažierov, ktorí bez odporu odovzdávali svoje veci maloletým zlodejom.
V ťažkých chvíľach Kamilku vždy zachránili sladkosti. Keď zjedla pár kúskov, prišlo riešenie.
Aj teraz sa mimovoľne chytila do kabelky po cukríkoch, ale ruka narazila na paralizér.
Čo urobila ďalej, jej samú neskôr prekvapilo, pretože to bolo pre ňu úplne nečakané.
Zatlačila paralizér, zapnula ho, a keď sa k nej zlodej priblížil, rýchlo vytiahla ruku z kabelky a vrazila mu paralizér do brucha, priamo do solaru, kde mal na tričku hlúpu potlač.
Chlap s krikom padol, škubol sa a utíchol. Nikto nič nechápal. Kamilka schovala ruku s paralizérom do kabelky a znova urobila vystrašený výraz. Iba sused, ktorý schválne pokašlal, odvrátil zrak, aby neprezradil svoju radosť z toho, čo sa stalo. Druhý zlodej pristúpil k ležiacemu kamarátovi, zohol sa nad neho… a dostal paralizérom do krku.
Vodič sa ukázal byť bystrým – prudko zastavil autobus a rýchlo si poradil s tretím, zmäteným výtržníkom.
A potom mu aj pasažieri pomohli zviazať chlapcov, ktorých Kamilka vyradila z činnosti.
…Keď prišla polícia, nemohla uveriť, že páchateľov zadržala plnoštíhla žena vo farebnej blúzke s nezmyselnými mašličkami vo vysokou nadýchnutých ryšavých vlasoch.
V práci sa Kamilka vôbec nezmienila o svojom čine, len si zrazu všimla, že z jej duše zmizol ten lepkavý strach, ktorý ju už roky nevypúšťal, a prvýkrát v pokoji išla domov tmavou ulicou.
Odmenili ju čestným uznaním za zadržanie nebezpečných páchateľov, čo bolo pre kolegov v obchode úplným šokom.
Dôstojník, ktorý jej odovzdával vyznamenanie, veľmi dlho a nežne držal Kamilkinu ruku vo svojej, pozerajúc sa do jej modrých, hlbokých očí zahanbenej hrdinky. A čo bolo zaujímavé – v
