Zavrela oči pred zradou a ľutovala
– Opäť si bol u nej, pozrela na muža Ľubomíra s bolesťou v očiach.
Marek zakoktal a spadol mu lyžička na podnos.
– Hodinky! prikývla na jeho zápästí.
– Áno, to je pravda, Marek ľahkom rukou zakryl náramok.
– Na odpadky som našla krabičku, povedala Ľubomíra, a tam bol aj doklad!
Marek sklonil hlavu a študoval, čo leží v miske.
– Sľúbila si, že už k nej nepojdeš, povedala s rozhorčením. Marek, sľúbil si! Prisahal si!
– No, Ľubomíra, odvetil Marek, ona ma veľmi prosila! Rozumiem, že som sľúbil, ale ona neprestala byť mojou šéfkou! Ako som mohol odmietnuť?
– Slušne! potlačila emócie Ľubomíra. To je všetko, odpustíme si! Som ženatý! Ženu milujem!
Tak som teda musela! A teraz, s úctou povzdychla. Marek, ona nie je jediný zamestnávateľ v meste!
– Ľubomíra, poďme racionálne, Marek sa snažil upokojiť. Teraz mi ponúka najlepšie podmienky ako vďaka minulým zásluhám, Ľubomíra zamrčala, no mlčala. Bude to v inej firme? Pravdepodobne nie!
– Sedieť ti na krku, vieš, že to ani ty nechceš, pripomenula. A ona sa obrátila v mimoriadnom prípade na starú spomienku! Hodinky nie sú jediný dar, čo som priniesol!
– Aj pre teba a pre Katarínu! Zlatej reťazi s príveskami znamení zverokruhu!
– Aká pozemská štedrosť, povedala suchým sarcasom. Predáš ich a zaplatíš peniazmi! Ani ja, ani Katarína ich nebudeme nosiť!
– Len ich vrátim do obchodu, povyslal ramenami Marek, účtenky Vala Valentína Grigoríevičová ich položila.
– A hodinky! prikývla Ľubomíra na jeho zápästí.
– No dobre, zamračený Marek. Ach nie! Krabice a účtenka chýba!
Ľubomíra ich položila na stôl pred neho.
– Dobre, odpovedal suchým hlasom Marek, vrátime! Spokojná?
– Už k nej nechod! Vykrúť sa môžeš, len nech sa to viac neopakuje!
Marek štipol jazyk a odvrátil hlavu, povzdychol:
– Ľubomíra, sľúbila mi, že to je naposledy, ale musíš pochopiť, že naše obžitie závisí od platu, ktorý platí! A ak ona povie
– Musíš odmietnuť! vytrhla Ľubomíra. Dobre, bola to nútená voľba! Teraz už to nie je potrebné!
***
Človek nikdy nevie, kam až je schopný ísť, keď mu núdza hrúbne. V takých chvíľach sa často hovorí, že ide na všetko, no to je len bravúra. Vždy je hranica, ktorú ani v najväčšej núdzi neprekročíš.
Marek a Ľubomíra mali osud ťažký. Detstvo ich nečarovalo. Neboli sirotiskom, no o ňom často snívali. Pochádzali z veľkých rodín.
Či malo šťastie, či nemalo, ocitli sa v strednej vrstve. Nie všetka zodpovednosť spadala na ich krehké detské ramená, ale aj práce dostatočne bolo.
Bohatstvo bolo pre nich pojem, kde nehladný, oblečený, obutý a v teple to už je šťastie. Najmenšou prehreškou mohlo prísť odobranie večere alebo noc v stodole.
Od malička museli prežiť, klamať, chytiť a brániť sa! O psychických traumách sotva vedeli, lebo ich vtedy ani nepremýšľali.
Bavili ich ako korálky na nite. Tieto náhrdelníky, s ktorými Ľubomíra aj Marek opúšťali rodinný dom, už nikdy neplánovali vracať.
Každý z nich mohol ísť do najbližšieho stredne veľkého mesta a zakladať život. Ale radšej išli viac než tisíc kilometrov a nesídli v najväčšom meste.
Mysleli, že ich budú hľadať, ale nenájdu. Roztrhli všetky putá s príbuznými raz a navždy. Žiadne teplo pod strechou starého domu im nezostalo.
Na konci cesty sa stretli. Môžeme to nazvať náhoda alebo osud, čo priťahuje podobné.
Keď si vymenili príbehy, prekvapilo ich, aké podobné ich životy sú.
– Asi to je ľudská vec, povedal Marek zamyslene. Alebo to takto beží. Naše rodiny sú od seba dva tisíce kilometrov. Iný jazyk, iná kultúra, a pritom sme rovnakí v utrpení!
Spoločná bolesť spája viac než spoločný cieľ. Svadba sa stala neodvratnou.
Jedného je ťažké, najmä na začiatku. Dvaja si môžu zdvihnúť hory. Tak Marek s Ľubomírou vyrazili na spoločnú cestu k šťastiu.
Študovali a brigádovali, potom pracovali na rôznych miestach. Túžili po všetkom, čo im chýbalo v detstve výbornom jedle, novom oblečení, pohodlných topánkach, osobných drobnostiach a nakoniec po vlastnom bývaní.
S bývaním sa vyskytli veľké problémy. Nedokázali nazbierať na prvý vklad. Vždy sa objavilo niečo, čo bez toho nechcete žiť.
Také správanie nebolo zdravé, ale stalo sa ich rodinnou črtou a nevedeli sa pohádať, pretože boli rovnakí.
Keď Ľubomíra zistila, že je tehotná, museli potlačiť vlastné túžby.
– Milá, čoskoro nás bude viac a nájomné s malým dieťaťom
– Rozumiem, odpovedala Ľubomíra. Šetríme na prvý vklad!
Získali nejaký byt na druhotnom trhu, aj keď bol na rozbitie.
– Urobíme rekonštrukciu, povyslal ramenami Marek. Mesto sa nevytvorilo cez noc! Hlavné, že je náš!
– Áno, unavene povedala Ľubomíra v poslednom mesiaci tehotenstva, a potom budeme splácať dvadsať rokov!
– Splácame! odpovedal falošne povzbudzene Marek.
Po narodení Kataríny si sadli a spočítali.
Matematika je presná veda, peniaze milujú výpočet. Zistili, že ak sa vyhnú zbytočným výdavkom a trochu ušetria, zvládnu hypotéku a budú žiť slušne.
Bolo veľa neznámych premenných inflácia, nečakané výdavky no snažili sa všetko zahrnúť. Viera v ich schopnosti ich poháňala.
Kde je istota, osud má svoje triky. Osud ešte nevyčerpával všetky skúšky, ale odložil ďalší úder, keď išlo o rovnováhu.
Ľubomíra pracovala ako pokladníčka v supermarkete, Marek bol manažér v kancelárii. Očakávali povýšenie, ktoré by prinieslo viac peňazí a rýchlejšie splatenie hypotéky.
Keď Katarína ochorela, zdravotná sestra najprv neviedla, čo sa stalo dvanáťročnej dievčine. Po dlhom zisťovaní vyšlo na svetlo, že chytili exotickú chorobu v kontaktnom zoo, ktorý prešiel ich mestom.
Liečba bola roky a lieky nepríjemne drahé.
– Získali sme úverové oddychy, povedal Marek, ale len na rok. Na viac sa nedá spočítať!
– Čo máme robiť? plačala Ľubomíra.
– Ešte neviem, priznal sa Marek. Naša firma prešla zmenou vlastníka. Nová šéfka všetky zvýšenia zamrazila. Idem k nej na kolená a požiadam o povýšenie! Potrebujem zachrániť Katarínu!
– Choď, súhlasila Ľubomíra. Ona je žena! Pochopí! A keď bude treba, idem ja tiež! Sľubujem!
Tri dni neskôr prišiel Marek domov o polnoci v hmle. Na šťastie nasledujúci deň bol sobotu.
Ráno sa Ľubomíra pýtala, čo sme hľadali v zelenej hadí hrebeľke.
– Ľubo, neviem, čo ti povedať, povedal Marek, zatrasený. Naša nová šéfka, Valentína Grigoríevičová, je osamelá a potrebuje súvisiace služby. Pripravila sa zvýšiť mi plat a pripojiť extra odmenu!
– To je šialenstvo? kričala Ľubomíra. Povedal si, že si ženatý!
– Už som to urobil niekoľkokrát! odpovedal Marek. Odpovedá, že je to lepšie, lebo som bez chorôb a nebudem trvať na vzťahu. Len obchod, peniaze. Žiaden román.
Ľubomíra bola v úplnej zmätku. Na jednej váhe bola zdravie Kataríny, na druhej obchodný rozhovor.
– Čo si o tom myslíš? spýtala sa ticho.
– Ako povieš, tak to bude, odpovedal Marek.
Ľubomíra pochopila, že ak Marek odovzdá rozhodnutie, je už morálne a fyzicky pripravený. Celú noc s fľašou premýšľal tento etický dilem.
Rozhodol sa pre dcéru. Pre seba by to možno neudržal.
Nevedela si predstaviť, že by svojho muža odovzdala inej žene. Otevřel si jej profil na sociálnych sieťach:
– O pätnásť rokov staršia, ukázal Marek. Nemá deti, manžela ani nič. Profesionálna bizniswoman, srdce nahradené peňaženkou. Kupuje, čo chce.
– Marek, poviem jej, že bola to najťažšia odpoveď. Povedz jej, že to robím len pre dcéru! Keď sa vylieči, všetko skončí!
– Hneď som to povedal, priznal sa Marek, červený. Budem to robiť, ale musíme zachrániť Katarínu!
Štyri roky sa krútili, kým sa Katarína vyliečila. Štyri roky Ľubomíra prežívala trápenie, keď Marek telefonoval a hovoril, že ho volá Valentína.
Na konci Marek získal povýšenie najprv šéf oddelenia, potom zástupca riaditeľa pobočky. Kariérny rast nezostal len pri tom, ale ešte niečo prichádzalo.
Darčeky od Valentíny boli štedré nielen na liečbu, ale aj v hotovosti. Boli to peniaze, ktoré sa dali vrátiť s účtenkou, aby ich nikto neodhalil.
Keď prišli posledné testy Kataríny, Ľubomíra povedala úľavou:
– Už viac nemusím tváriť sa, že tvoja šéfka je niečo, čo musím obetovať. Môžeme len pracovať!
– Chvála Bohu! povedal Marek úľavou. Zajtra jej to poviem!
Mesiac nato Ľubomíra objavila v Marekových šatách luxusnú košeľu z butiku, potom kravatu so zlatým sponou, potom novú koženú peňaženku a v nej peniaze.
– To sú darčeky! zvolala, keď našla v odpadkovom koši krabicu a účtenku.
Marek pokračoval v službách svojej šéfky. Hneď sa museli rozriecť.
– Čo to chápeš! kričal Marek. Nám nie je potreba! Máme potrebu! Žijeme v úzkom hniezde, šetríme na všetkom! Chcem normálny život! Auto, dovolenku, oblečenie, šperky, budúcnosť pre dcéru! Chcem, aby sa jej vzdelanie rozbehlo a nie aby sa topila v prenájmoch!
Táto sériá slova a výbuch emócií šokoval Ľubomíru. Stála zamrznutá, s červenajúcou tvárou, až nakoniec pochopila, že sa potopila do ľadovej vody.
– Môžeš! prekvapene povedala Ľubomíra. Ako si to všetko pekne vystihol! Vysvetlil, že je to pre rodinu! Pre mňa a pre dcéru!
– A čo potom? spýtal sa Marek.
– Nie ťa neublížiš! znovu prikývla na hodinky. Nie, Marek. Nič viac nebude! Ďakujem, že si pomohol našej dcére, ale už to viac neznášam! Odešli!
Marek nepochopil, prečo ho Ľubomíra vyhnala.
– Čo na tom? Keď pre dcéru je to dovolené, pre mňa nie! To je pre seba neublížiť! A ja som človek, mám právo! Navyše som si to zarobil!
