Polnočný hovor, ktorý rozbil ticho.
Zrazu zazvonil telefón o jedenástej tridsať večer. Zuzanka sa práve uložila k spánku pod pravidelným dýchaním svojho manžela, keď ju náhly zvuk vyplašil. Cítila, ako jej srdce búši o takejto hodine sa nedalo čakať nič dobré.
Miloš, jemne ho zatriasla. Miloš, zobuď sa! Telefón.
Vyskočil z postele a zhmatil slúchadko. Zuzanka pozorovala jeho tvár, ktorá každou sekundou bledla.
Čože… kedy? spýtal sa chrapľavo. Áno… áno… rozumiem. Idem hneď.
Položil telefón. Prsty sa mu triasli.
Čo sa deje? zašepkala Zuzanka, tušiac, že sa stalo niečo neodvratné.
Peter a Soňa… prehĺtil. Nehoda. Obaja. Na mieste.
V miestnosti zavládlo ťažké ticho, pretrhnuté len tikotom hodín. Zuzanka hľadela na manžela, nevediac uveriť.
Predvčerom ešte sedeli všetci v kuchyni, popíjali čaj, Soňa rozprávala o novej receptúre na jablkový štrúdľ. A Peter, Milošov najlepší kamarát od štúdií, rozprával zážitky z rybárčenia.
A Júlia? spomenula si Zuzanka. Bože, čo bude s Júliou?
Bola doma, rychlo si obliekal nohavice. Musím ísť, Zuzka. Tam… treba identifikáciu. A potom…
Idem s tebou.
Nie! otočil sa k nej. Zuzka by zostala sama. Netreba ju v polnoci vydesiť.
Pokývala hlavou. Mal pravdu ich dvanásťročnú dcéru netreba zatiaľ do tejto tragédie zaplietať.
Celú noc nespala. Behala po byte, častokrát pozerala na hodiny. Prešla sa pozrieť na Zuzku, ktorá pokojne spala tvárou na dlani, jej ryšavé vlasy rozhádzané po vankúši. Taká pokojná, taká zraniteľná.
Miloš sa vrátil nadránom, unavený, s červenými očami.
Všetko sa potvrdilo, povedal vyčerpane a klesol do kresla. Čelný náraz… s náklaďákom. Nemali šancu.
Čo bude teraz s Júliou? jemne spýtala sa Zuzanka, postaviac pred neho šálku silnej kávy.
Neviem. Zostala jej len stará mama na dedine. Je veľmi slabá, takmer nepohyblivá.
Mlčali. Zuzanka pozerala von oknom, kde úsvit bol sivý a pochmúrny. Júlia, Milošova krstná, mala rovnaký vek ako ich Zuzka. Tá malá blonďatá dievčina, vždy trochu v ústraní.
Vieš čo, pomaly začal Miloš, čo keby… keby sme si ju zobrali k nám?
Zuzanka sa k nemu rýchlo otočila:
Myslíš to vážne?
Prečo nie? Máme miesto, voľnú izbu. Som jej krstný otec predsa. Nedám to dievča do sirotinca!
Miloš, ale to je… veľmi vážne rozhodnutie. Treba premýšľať. Porozprávať sa so Zuzkou.
Čo je tu na premýšľanie? udrel päsťou do stola. Dievča je sirota! Moja krstná! Ak by som ju nechal tak, nikdy by som sa na seba nevedel pozrieť!
Zuzanka zakúsla peru. Samozrejme, mal pravdu. Ale všetko prišlo tak rýchlo, tak nečakane.
Mami, oci, čo sa deje? ospalý hlas Zuzky ich prekvapil. Prečo ste vstali tak skoro?
Vymenili si pohľad. Chvíľa pravdy prišla rýchlejšie, než čakali.
Zlatko, začala Zuzanka, sadni si. Máme… veľmi zlé správy.
Zuzka počúvala v tichosti, jej oči sa rozširovali so slaboučkou nádejou. A keď otec spomenul, že Júlia bude bývať s nimi, vyskočila:
Nie! vykrikla. Nechcem to! Nech ide k starej mame!
Zuzka! okričal ju otec. Ako môžeš byť taká bezcitná!
A čo ja? To sú moje problémy? oči jej iskrili. Nebudem sa s ňou deliť o dom! A ani o vás!
Vybehla z kuchyne so zabuchnutými dverami. Zuzanka pohladila na manžela bezmocne:
Možno netreba náhliť?
Nie, odvetil pevne. Rozhodnuté je. Júlia zostane u nás. Zuzka si zvykne.
O týždeň neskôr sa Júlia nasťahovala. Tichá, bledá, s prázdnym pohľadom. Len krútenie hlavou alebo prikývnutie, keA keď sa Zuzka o polnoci prebudila a uvidelá, že Júlia tiško plače do vankúša, bez slova sa k nej pritúlila a už nikdy viac sa nerozdelili.
