Tomáš ležal na chrbte. Na jeho pleci, v jamke pod kľúčnou kosťou, spočívala hlava Zuzany. Jednu nohu mu prehodila cez seba, dlaň pritlačila k jeho hrudníku priamo nad srdce. Počúval jej pravidelný dych, rozpýtal sa šťastím. „Keby takto ležať celý život…“ pomyslel si Tomáš a privrel oči.
Zrazu sa trhol, akoby ho niekto postrčil do boku, a prebral sa. Vedľa neho sa Zuzana pohla.
“Už je čas?” zamrmlala ospalo.
Tomáš z pohovky nevidel okno, ale podľa tmy v izbe pochopil, že je večer a dávno mali opustiť ich dočasné hniezdo. A tak sa mu nechcelo…
Stretli sa príliš neskoro, keď už boli obaja viazaní záväzkami voči rodinám a deťom. Žili od stretnutia k stretnutiu, v úmornom čakaní na tie sladké hodiny samoty. Tomáš mimovoľne povzdychol a Zuzana zdvihla hlavu.
“Už je úplná tma!” zvolala, zrazu celá prebudená, a vyskočila z postele.
Na mieste, kde pred chvíľou ležala jej dlaň, ho zrazu prenikol chlad. Bola tu, pri ňom, a predsa jeho srdce už bolelo z túžby a samoty.
“Vstávaj, ešte musíme ísť. Čo poviem manželovi?”
“Pravdu.” Tomáš odhodil prikrývku a tiež vstal.
Obliekali sa ponáhľane, bez toho, aby sa na seba pozreli. Jemu bolo jedno, čo ho doma čaká. Bol pripravený na všetko. Unavovalo ho klamať a schovávať sa. Ona bola nervózna a podráždená, že tak nevhodne zaspali, márne premrhali vzácny čas.
“Povieš, že si išla do obchodu, stretla si starú známu z minulosti a zabudla si na čas,” navrhol Tomáš.
“On všetkých mojich známych pozná. Mohol by aj zavolať,” Zuzana sa tvrdo nepozerala na neho.
“Vymysli si niekoho zo školy, z minulosti. Nie kamarátku, takú… starú známu.”
“A čo povieš ty svojej žene?” Zuzana prestala zapínať blúzku a uprela na neho pohľad.
Príšiel k nej, objal ju, pozrel sa jej do očí.
“Ona sa ma už dlho nepýta. Tuší.” Tomáš začal bozkávať Zuzanu a ona pod jeho dotykom povolila, zmäkla.
Tma hustla, obalila ich neviditeľnou plachtou, akoby ich nechcela prepustiť.
Zuzana ho ľahko, ale rozhodne odstrčila.
“Takto odtiaľto nikdy neodídeme,” pohnala sa zapínať blúzku.
Tomáš chcel niečo povedať, upokojiť ju. Stokrát jej navrhol, aby to povedali svojim partnerom, vyslobodili sa z tohto kolobehu lží. Ale deti… Zbožňoval svoju desaťročnú Evku, a Zuzana sa obávala o svojho dvanásťročného syna.
Keď sa začali stretávať, myslel si, že spolu budú párkrát a rozídu sa. Ale všetko bolo zložitejšie. Bol ochotný pre ňu obetovať všetko, ale bola ochotná ona? Zuzana mu vždy unikala, žiadala čas, prosila ho, aby ju netlačil. Tomáš znovu povzdychol.
“No nehnevaj sa, veď sme sa dohodli…” V jej hlase boli cítiť vinné tóny.
“Ty choď dole do auta, kľúče sú v bundy. Ja upratnem posteľ,” povedal a začal skladať prikrývky.
“Len neotáľaj,” zavolala naňho Zuzana z chodby.
Ako rýchlo ubiehli tie hodiny. Zvyčajne, keď uhasli vášeň, rozprávali sa a plánovali. Ale dnes zaspali v tak nevhodnú chvíľu. Ostal v nich pocit nedokončenosti tohoto stretnutia.
Slabá žiarovka v chodbe len slabšie osvetľovala izbu. Zabuchli dvere. Zuzana odišla. Tomáš poskladal pohovku, vložil prikrývky do šuflíka pod ňou. Prenajímateľka ich nikdy neriešila.
Stál uprostred izby, pozeral sa okolo – nezostali po nich nejaké stopy? Nie, všetko čisté.
V úzkej chodbe sa rýchlo obliekol, vytiahol z vrecka pár pripravených bankoviek (vždy si ich vopred vybral z bankomatu) a položil ich na nočný stolík. Klikol na vypínač a vyšiel von.
Tento byt na pár hodín si prenajímal od osamelej staršej ženy. Nápad a kontakt mu dal kolega z práce, ktorý ho kedysi tiež využíval.
Na dohodnutý čas sa majiteľka vždy odsťahovala. Nepýtal sa kam. Ona potrebovala peniaze, on a Zuzana miesto pre svoje stretnutia.
Mohli si nájsť hotel. Ale po prvé, mohli natrafiť na známych, po druhé, nechceli ležať na posteli, kde pred nimi bolo množstvo iných párov.
Keď schádzal po schodoch, stretol ženu so športovými taškami. Automaticky pozdravil, prešiel okolo. Neodvetila. Cítil, ako mu jej podozrivý pohľad vŕta do chrbta.
Vo svojom panelákovom byte, kde žil s manželkou a dcérkou, sa všetci vzájomne zdravili, aj keď skoro nikoho nepoznal. Tak sa to proste robilo.
Tu sa so cudzími nezdravilo. Možno preto, že obyvatelia tejto staršej bytovky sa dobre poznajú a neznáme tvár vyvoláva zvedavosť a podozrenie. Starí ľudia sú vôbec podozrievaví.
Tomáš nastúpil do auta a pozrel sa na Zuzanu.
“Poďme?”
V tme auta nevedel rozoznať výraz jej tváre.
“Možno máš pravdu. Osloviť to, ukončiť to klamstvo raz a navždy. Je nám spolu tak dobre. A kde budeme bývať? No… ak sa rozhodneme zostať spolu.”
Nedopovedanosť ich asi tlačila oboch.
“Niečo vymyslíme. Najprv si prenajmeme byt.”
“Ako ten?” Hlas jej znietol neistým tónom.
Neodpovedal, hľadel pred seba, vyjazdil z dvora. Na okraji mesta neboli zápchy, začali až bližšie k centru. Pred Zuzaniným domom zastavil auto. Naklonila sa k nemu, aby sa pobozkali – posledný okamih blízkosti pred rozlúčením.
“Do utorka?” Odstúpila.
V očiach jej blikalo, či už od pouličných lámp, alebo od slz.
“Zavolám ti zajtra,” odpovedal Tomáš.
Zuzana otvorila dZuzana sa s úsmevom pozrela na Tomáša, zverila mu svoju ruku a vedela, že tentoraz už konečne začínajú ich skutočný život spolu.
