Závisť na hrane
Presne tak! On v živote nezistí, že pred ním stojí nie jeho snúbenica
Alžbeta stála pred zrkadlom a skúmavo sledovala svoj odraz. Pomaly zdvihla ruku a uhladila neposlušný pramienok vlasov za ucho. Srdce jej poskočilo ako keď sa prižmúri listina so známymi výsledkami na študijnom oddelení to, čo videla, predčilo všetky jej očakávania! Make-up, účes, výraz tváre všetko dokonalé, do posledného detailu okopírované. Alžbeta až zatajila dych: s obľúbenými šatami svojej sestry by ju možno nespoznala ani vlastná mama a tá mala trpezlivosť na rozdávanie (aj na slovenské pomery).
Pri tejto predstave sa v nej pohla zábavná iskra, ale rýchlo sa spamätala kukla na hodiny na poličke, kde ešte stále ticho tĺklo staré dedkove orolky z Kremnice. Čas neúprosne bežal o dvadsať minút mal prísť Dušan. Cítila, ako jej brucho robí salto: všetko musí klapnúť! Ani jeden zlý pohyb, žiadna zle nasadená intonácia! Ak Dušan čo i len na chvíľku zavetrí podfuk, všetko jej dokonale naplánované úsilie skončí v troskách. A to by znamenalo, že sestra by zas vyhrala na plnej čiare, ako vždy.
Zhlboka sa nadýchla, predýchala nervozitu v prstoch a vykročila ku dverám. Presne v momente, keď zazvonil zvonček, stála už na prahu, pripravená na veľké predstavenie. Doširoka otvorila dvere, a keď zbadala Dušana, okamžite sa premenila. Tvár sa jej rozjasnila jemným úsmevom, v očiach zaiskrili iskričky pohody.
Duško, ahoj! povedala tichým, trošku zastretým hlasom, presne ako mala okukané.
Nečakala na odpoveď, postavila sa na špičky a jemne ho pobozkala na líce. Všetko podľa manuálu, čo si predtým naštudovala: nie viac, ani menej, nie teatrálne, ani studené tak akurát.
Poď dnu, nechceš kávu? ponúkla a rukou ho pozvala, akoby práve neorganizovala menší rodinný úder na vlastnú sestru.
Dušan na chvíľku zvraštil obočie, akoby skúmal, či má v tejto fraške hľadať hlbší zmysel. Už o sekundu sa však uškrnul: vytušil, ktorá bije. Tá šikovná sestrička jeho snúbenice si niečo vymyslela otázka znie, čo je to tentoraz. Rozhodol sa však hrať s ňou nech ukáže, čo má pripravené.
Medzitým sa Alžbeta preháňala po kuchyni, akoby chystala bál u grófky. Lícne svaly ju už začínali bolieť z toho umelého úsmevu, ktorý musela držať dlhšie než bežný Bratislavčan na MHD. Trošku nervózne rozkladala šálky, tanieriky, lyžičky, občas mrkla k fľaši honosného červeného vína, skrytej na poličke ako posledná záchrana na Vianoce. Fľaša ticho čakala na svoj okamih pravdy možno dnes, ak Dušan povolí opraty.
Alžbeta presne vedela, čo robí: Dušan zásadne nepije jeho žalúdok reaguje na alkohol priamo patrioticky, v zmysle diskotéky ukončené pred polnocou, ale v dobrej spoločnosti si dovolí pohárik. Presne to potrebovala. Bola životne závislá na tom, aby Dušan na chvíľku spustil pozornosť len tak mohla rozohrať svoju partiu až do konca.
Kým sa babrala s kávovarom, Dušan už sedel za stolom, skrížil ruky a pozorne ju sledoval. V jeho očiach bola zvláštna zmes zvedavosti a pobavenej irónie. Po chvíli nevydržal:
Beta, načo je ti toto všetko? spýtal sa celkom pokojne. A kde je, mimochodom, Mirka? Ak je to nejaký žart, nie je zrovna na Oscara
Alžbeta na sekundu zamrzla, akoby hľadala správnu odpoveď v slovenčine pre začiatočníkov. V očiach jej prebehlo krátke váhanie, no rýchlo sa spamätala a nasadila vyumelkovaný úsmev:
Ako si na to prišiel, ak to nie je tajomstvo? A nie, nie je to vtip. Skôr sociálny experiment. Mirka o ničom nevie.
Dušan zdvihol obočie a zamyslene otočil šálku kávy v ruke. Bolo mu jasné, že Alžbeta niečo motá, ale držal si poker face: nech sa v tom popáli sama.
Veď ste úplne iné, aj keď ste dvojčatá, povedal, pozrel sa na ňu bokom. Ako vás vôbec môžu ľudia miešať?
Nečakal ani odvetu, už ťukal na mobil: krátka správa Mirkinej, kde je a či vie, čo sa tu deje. Displej osvetlil jeho tvár a zas zhasol koniec spojenia.
A kde je pointa celého tohto experimentu? spýtal sa opäť, dávajúc mobil do vrecka.
Alžbeta si nervózne poposadila na stoličke a zapozerala sa do šálky čaju. Napila sa, akoby naberala odvahu, a pokračovala zrazu s náhlou vervou:
Vieš, nás si pletú neustále! Ty tvrdíš, že sme rozdielne, ale ani mama nás neodlíši, keď máme rovnaké šaty. Raz a sme ako dve kvapky vody!
Na chvíľku sa odmlčala, akoby si čosi bolestivé pripomínala, a potom pokračovala:
Je to otravné. Hlavne ak ide o niekoho blízkeho. Často sa to zamotá. Napríklad môj frajer ma raz pozval von, ale stretol sa vlastne s Mirkou, lebo stála na zastávke o sekundu skôr ako ja. Alebo opačne: Mirka chcela prehodiť pár slov s tvojím kamošom, no ten ju bral za mňa a vylial jej svoje tajomstvá Pre ňu dosť trápne.
Tak zmeň účes, navrhol sucho Dušan, naklonil hlavu nabok. Vedel, že podľa legendy je Alžbeta odporca zmien aj najmenších kým Mirka už dávno nosila rovnaký cop len z princípu, nie zo štýlu.
Alžbeta zaškerila nosom, akoby zahryzla do nezrelého hrozna.
To by bola nuda, pokrútila hlavou. Dali sme si prísahu, že so zmenou výzoru počkáme do konca výšky. Taký tichý záväzok. A popravde zamyslela sa a šibalsky sa usmiala, niekedy je to celkom výhodné. Dokonca profesori si nás zamenia!
Rozosmiala sa krátkym, zvonivým smiechom, evidentne pyšná, ako im to krásne vychádza, keď treba oklamať školské zákony.
Ááá, už chápem, natiahol Dušan a skúmavo sa na ňu zadíval. Vtom mu pípne mobil správa od Mirky. Oči mu v sekunde prezradili opäť zvedavosť aj štipku súcitu.
Mirka čaká v našej kaviarni. Zjavne nemá ani poňatia, čo tu trepem nohy. Pozrel na Alžbetu, v pohľade jemná výčitka a zároveň zhovievavosť.
Kľud, neprezradím jej to. Chápem, čo ťa žerie. Nechcem medzi vami dve škodu kvôli mojej výrečnosti.
Alžbeta si zreteľne vydýchla. S úľavou prikývla, venovala mu úprimný úsmev.
Vďaka, Dušan. Si fakt dobrý človek.
Dobre teda, tak zatiaľ, postavil sa, vzdychol. Skúsim nechať Mirku dlho nečakať, lebo poznáš jej povahu hneď by vyhlásila pátraciu akciu.
Dvere sa ticho zavreli a v byte zavládlo hrobové ticho také to typické, keď v Petržalke stíchne aj výťah. Alžbeta sa usadila za stôl, pevne stisla kraj stola, aby jej nevybehli slzy. Prečo to opäť nevyšlo? Prečo ju neokúzlil? Prečo sa jej brilantný plán tak rýchlo rozpadol na molekuly, hoci tomu venovala celé týždne?
Myšlienky jej vírili v hlave, vrátili ju k prvému dňu, keď Dušan vkročil do ich života. Už vtedy ju jeho úsmev a uvoľnenosť okamžite zložili ako bežného Slováka letná dovolenka v Chorvátsku. Pri každom stretnutí jej búšilo srdce, nervózne plánovala, čo povie, ako sa zachová Ale vždy tú odvahu niečo pokazilo strach z odmietnutia, neistota, obava, že pokazí vzťah medzi ňou a Mirku.
A Mirka? Tá bola rozhodná. Jedného dňa jednoducho dovliekla Dušana domov, akože náhodou, akoby práve bola na návšteve predajne v Zvolene. Spoznajte sa, toto je Dušan, povedala s ležérnym úsmevom. Rodičia hneď rozkvitli, lebo mať slušného zaťa sa nosí v každej rodine.
Alžbeta si pamätá ten večer ako Slovák školu v prírode. Stála vo dverách, sledovala, ako Dušan žartuje s otcom, odpovedá mame na predpovede počasia a debaty o nových zemiakoch. Vo vnútri jej to vrelo, ale na tvári mala len milý úsmev ako keď učiteľka dostane kávu v automate grátis. Tak ťažké bolo držať na uzde emócie, keď vnútri to bublalo ako treska na letnom festivale.
On mal byť s ňou! Veď ho prvá postrehla, prvá sa doň zahľadela, prvá snívala o prechádzkach okolo Štrbského plesa Ale Mirka ho jednoducho zobrala a ani sa nepozrela späť.
Alžbeta však vedela, že nemôže vlniť donekonečna. Musí to nejak uniesť. Ale ako, keď to všetko bolelo viac než testovanie trpezlivosti na slovenskej pošte?
Mirka bola vždy stredobodom pozornosti otvorená, veselá, s úsmevom, čo dokáže prepašovať do dobrej nálady aj svoju triednu. Milovala oslavy, mohla sa rozprávať celé hodiny. K tomu všetkému stíhala ešte aj na výške bodovať skúšky za jedna, prehľad ako v detskom domove o čipsách.
Alžbeta bola jej pravý opak uzavretá, premýšľavá, vždy všetko plánovala, cez víkend miesto párty radšej čítala knihu alebo debatovala s dvoma blízkymi kamarátkami do noci. Odmietala sestrine pozvania na akcie, vždy s vážnosťou: Radšej príprava na štátnice, ako neproduktívne zábavy.
Teraz, keď sa obzrela naspäť, často premýšľala možno mala ísť aspoň raz Možno by si ju Dušan všimol skôr tú zamyslenú, cieľavedomú, čo si vie zorganizovať čas No on si zamiloval Mirku impulzívnu, žoviálnu, neodolateľnú.
V hĺbke duše vedela, že to nie je len ich životný štýl. Mirka bola v centre pozornosti prirodzene, bez make-upu a bez pretvárky. Beta, naopak, stále kalkulovala, čo a ako povedať, bála sa každej chyby a zostávala v úzadí.
Cítila, že v týchto večeroch sa jej ticho dostáva pod kožu. Sebavedomie jej šepkalo, že raz niekto ocení aj rozvahu a systematickosť, ale zároveň si predstavovala, aké by to bolo, keby bola aspoň trochu ako sestra.
Keď Mirka raz pri večeri s rozžiareným pohľadom oznámila, že sa vydáva, Alžbete sa premenil žalúdok na bryndzovú halušku z tretej koliby: mechanicky zagratulovala, obiala sestru, smiala sa, ale vnútri bola prázdna ako topánky na jar. Celé dni potom nespala premýšľala, analyzovala, škrtala možnosti.
A potom jej napadol plán, hoden študenta psychológie ak Dušan podľahne jej kúzlu a Mirka ich prichytí, všetko sa skončí. Sestrin snúbenec nepatrí nikomu nekalá, ale spravodlivá odplata.
Každé gesto naplánovala ako pri skúške z logistiky. Mala pripravené víno, dialógy naskúšané, svetlo v izbe nastavené. Dni nacvičovala pohyby, úsmev a všetky tie sestrine maniere.
Prišiel deň D. Chvela sa ako počas preverovania indexu. Až doteraz všetko klapalo až kým Dušan hneď po vstupe odhalil, že pred ním nie je Mirka.
Totálny fail. Miesto romantiky nasledovala suchá reč a rýchly koniec.
Teraz sedela v izbe, civela do prázdna. Dokonalý plán sa rozpadol skôr, než by povedala na zdravie. Čas bežal svadba sa blížila, a ona stále nenašla kľúč k zmene.
Musím niečo vymyslieť, kým nie je neskoro. Premýšľala a zvierala kraj obrusu. Ale nič nebolo dosť bezpečné.
***************************
O dva týždne Mirka žiarila ako zimné svetielka v Bratislave. Zvolala rodinu, a so slzami v očiach oznámila: čaká bábätko. Atmosféra v kuchyni bola dojímavá, rodičia šuškali o vnučke, plánovali oslavy, Mirka rozprávala o menách niektoré až príliš slovenské na vkus Dušana.
Alžbeta mlčky zvierala šálku úplne vychladnutého čaju. Silene sa usmievala, prikyvovala, ale v hlave jej prebiehal maratón citových otáznikov. Každé Mirkino slovo, pohľad rodičov to boli ihly do srdca.
Predstavovala si, ako sa všetko zmení. Veľa spoločných večerí, kde Dušan ako právoplatný manžel bude sedieť pri stole, sviatky, kde bude držať Mirku za ruku a pýšiť sa bábätkom V mysli jej išli tieto scenáre stále dokola a dokola. Bolo to na nej priveľa. Vidieť Dušana s inou a vedieť, že navždy nie
Myšlienky len ovládla jedna: musí konať, kým je ešte čo stratiť.
A tak začal v jej hlave rásť nový plán. Detinsky jednoduchý, totálne neslovenský, ale logický: čo ak pár príde o dieťa? Veď strata očakávaného bábätka je rana, po ktorej sa už málokto spamätal. Síce radikálne, možno aj brutálne, ale jej rozburácané pocity už nehľadali zábrany.
Po očku sledovala Mirku, ktorá jej vrúcne, oddane rozprávala o svojich snoch. Srdce jej na moment podskočilo, ale rýchlo tú slabosť potlačila. V hlave už skladala kroky stačí sa dohodnúť s jednou známou lekárkou, ktorá za nejaké tie eurá, prepáčte, už eurá, vybaví liek na komplikácie
Bez zvuku sa pousmiala vyšiel z nej len tlmený, trochu trpký smiech. Mirka sa otočila a usmiala tiež, myslí si, že Beta sa teší s ňou.
Tvoje šťastie sa skončí, zašepkala v duchu, sledujúc budúcich rodičov s chladnou odhodlanosťou
****************************
Dáš si džús? spýtala sa bežným tónom Alžbeta sestry, pričom nasadila najprirodzenejší úsmev, čo mala naskúšaný. Kúpila som tvoj obľúbený.
Si zlatíčko, roztopila sa Mirka, pohladila ju po ruke. Si najlepšia sestra na svete.
Alžbeta na chvíľku stuhla. Niečo v nej zablikalo. Ale pevne sa ovládla:
Hneď ti ho prinesiem.
Vošla do kuchyne, vytiahla džús, naliala do pohára. Zároveň nahmatala vrecko s tabletkou drobná, nenápadná, v žmolkách od vreckoviek. Zovrela ju v dlani a zastavila.
Čo to robí? Pozrela na pohár džúsu, na tabletku v ruke. Pred očami jej prebehli ako slideshow: Mirkin smiech, radosť, rodičia, ktorí sa tešia, Dušan, ktorý starostlivo objíma ženu s bruškom
Naozaj by bola schopná takejto ohavnosti? Už nie len závisti, ale reálneho zla? Zachvel sa v nej odpor. Nie! To nie je ona. To je len temnota, ktorá ju na chvíľku premohla. Toto už nie je hrdinstvo, to je zúfalstvo.
Otvorila dlaň, tabletka ticho cinkla o kuchynskú dosku. Alžbeta sa zhlboka nadýchla, trochu sa jej triasli prsty.
Beta? Si v poriadku? Mirka už stála vo dverách, v očiach obava a starostlivosť. Vyzeráš dosť bledo, potrebuješ doktora?
Alžbeta na ňu pozrela. Prvýkrát naozaj videla, čo v Mirkinej tvári je úprimná láska, dôvera, radosť z ich spoločných chvíľ, obyčajných drobností, ktoré majú nekonečnú hodnotu.
Som v pohode, len sa mi zatočila hlava, vylúštila úsmev, nech neznie hystericky. Dala som ti džús, ja si urobím čaj a môžeme sa trochu porozprávať.
Vodu liala pomaly, otvorené okno chladilo miestnosť. Pohyby boli akoby pod hladinou. V mysli ešte stále prebiehala bitka aká blízko bola k hranici, odkiaľ už niet návratu! A ako jednoducho sa môže človek v zlých chvíľach poddať svojej temnej stránke.
Nasypala čaj do hrnčeka, zaliala vriacou vodou, zamiešala. Vôňa domáceho čaju ju pomaly upokojovala. Mirka vedľa nej pohodlne sedela, opäť niečo rozprávala o víkendových plánoch. Bola taká šťastná, taká pokojná, až z toho Alžbetu bodlo.
Ako som mohla? prebehlo jej hlavou. Veď je to moja sestra. Človek, ktorého mám najradšej
Pochopila, že toto temno v nej sa tvorilo celé roky závisť, krivda, pocit nespravodlivosti, všetky tie nevypovedané sťažnosti a ticho. Teraz to už nešlo len ignorovať. To musí dať von možno by mala prehovoriť s psychológom, nie s fľašou vína.
Nad čím rozmýšľaš? Mirka sa pousmiala, naklonila hlavu. Dnes si nejaká tichá.
Len toho veľa v práci. Asi by som sa mala niekoho opýtať, ako si to lepšie rozvrhnúť.
Polopravda, no Mirka vyzerala spokojne. Pokračovala v rozprávaní a Alžbeta prikyvovala. V jej vnútri rástlo niečo nové pevné rozhodnutie.
Už nikdy nedovolí závisť, aby ju riadila. Lebo môže stratiť všetko. Prvým krokom je priznať si to možno nie len sebe, ale aj niekomu ďalšiemu: Mám chaos. Je mi ťažko. Chcem sa z toho dostať
************************
Mirka porodila pôvabné dievčatko, ktoré sa okamžite stalo miláčikom rodiny. Malá prišla na svet tichú júlovú noc, a už ráno si ju mohli rodičia predstaviť starým rodičom cez okno pôrodnice. Bábätko, s guľatými líčkami a hustými mihalnicami, spokojne odfukovalo v perinke, a každý, kto sa na ňu pozrel, rozjasnil sa ako malokarpatské vinice na jar.
Začiatky doma boli plné lásky: Mirka s Dušanom sa učili prebaliť, nakŕmiť, utíšiť. Rodičia doniesli kufre plienok, dedko už plánoval, kedy vezme vnučku na futbal do Ružomberka, babka zavesila na stenu nové háčkované ponožtičky.
A najviac sa nad malou rozplývala teta Alžbeta. Po vlastnom zlomovej momente trávila s neterkou stále viac času. Najprv pomáhala len zo zmyslu pre povinnosť postrážila, navarila, išla na nákup. Potom sa pristihla, že zostáva dlhšie obdivovala maličké pršteky, smiala sa, keď sa bábätko zamračilo alebo na ňu vyčarilo bezubý úsmev.
Stala sa expertkou na nosenie na rukách, spievala si vymyslené pesničky, vyberala najroztomilejšie šatočky raz ružový overal s kvetmi, potom modrotsvavý s medvedíkom a nevedela sa dočkať, kedy malá začne rozprávať.
S časom bola pre neterku nielen tetou, ale kamarátkou. Robili čajové ceremónie, ukazovala jej obrázkové knižky, učila prvé slová. Keď sa dievčatko rozchodilo, trpezlivo ju istila za ruku prvý krok, prvý pád, tlieskanie na cieľovú čiaru.
Mirka si túto pevnosť medzi sestrami všimla a bola vďačná. Jedného večera, keď už bola v byte ticho a Alžbeta upratovala hračky, Mirka ju pohladila po pleci:
Ďakujem, Beta. Viem, ako ju ľúbiš. Dávaš jej sa veľa pre malú je to strašne dôležité.
Alžbeta len usmiala, trochu sa začervenala. Sama by neverila, že práve starostlivosť o neter jej prinesie najväčšiu radosť. V objatí detského smiechu, prvých slov, v dôverne prepletených rukách našla to, čo jej predtým chýbalo: lásku, prijatie, sebadôveru.
Teraz, keď pozoruje šťastnú neterku, je si istá: niekedy život ponúkne prekvapenie. A možno práve starosť o druhých je tou cestou, ako nájsť konečne pokoj a možno aj vlastné šťastie.
