Zaprisahaní nepriatelia
Alexej práve ledva dosadol na svoju posteľ, keď z otvoreného okna vtrhol do izby rozčúlený štekot jeho psa. Tobi, inak zvyčajne tichý, dnes od rána vyvádzal nešlo o obyčajné štekoty, ale o zúrivé vykrikovanie do sveta. Už niekoľkokrát Alexej vybehol von, nič podivné však nezbadal.
Napadlo mu, že asi popri dvore prebehli susedove psy a Tobi si to vzal osobne. Na svojom území nemá rád cudzie stopy.
Niet sa čo čudovať, že keď vychádzal Alexej von, v okolí nebolo nikoho. Štekot jeho chlpatého medveďa ako ho Alexej s láskou volával by vyhnal dušu z päty každému. Susedia to už poznali a radšej svoje psi odviedli preč.
Oni však netušili, že Tobi bol zatvorený vo voliére Alexej ho tam cez deň pre bezpečie nechával. Len za súmraku ho vypúšťal na slobodu. A potom, ako sa hovorí, každý nech je opatrný.
Raz sa do dvora snažili preniknúť traja nešťastní zlodejíčkovia z vedľajšej dediny. Jeden zostal bez nohavíc zachytil ich o hroty na bráne, druhý nechal pod plotom svoju tenisku, a tretí zaliezol na strom, až na jeho samý vrch. Musel prísť miestny policajt aj hasič s rebríkom, aby ho z neho dostali. Tobi im tak urobil priklad na celý život.
Dôležité je však, že Tobi nikdy bez dôvodu neštekal. Dnes bol však akoby odtrhnutý z reťaze.
Tobi, dosť už! zvolal Alexej, postavil sa a pristúpil k oknu.
Pes stíchol, ale už o pár sekúnd spustil znovu. Alexej musel ísť do dvora, zistiť, čo vytočilo jeho veľkú, slovenskú ovčiarku.
Ako čakal, nikoho cudzieho nevidel. Tobi stíchol iba na moment, keď uvidel pána.
No čo tu spievaš, vtáčik môj? usmial sa Alexej a priblížil sa k voliére.
Tobi veselo vrtel zadkom a pozeral na Alexeja s takým kajúcim pohľadom, až mu bolo jasné, že vie, že mu odpočinok narušil, no neštekal predsa bez dôvodu. Vtom pohladol k bránke a opäť spustil silný štekot.
Alexej prudko otočil hlavu a uvidel, ako niečo sivé a malé letí popri plote preč. Rozbehol sa k bránke, vybehol na cestu a uvidel…
…obyčajného kocúra.
Ten mal pohľad tak bezstarostný, tak drýšťavý a sebavedomý, že Alexej len pokrútil hlavou.
Čo tu hľadáš, kamarátik? zasmial sa. Ja ti hovorím radšej sa tu nemotaj. Môj Tobi nemá rád mačky, ak ťa chytí
Kocúr sa uškrnul a Alexejovi sa zdalo, že mu v očiach jasne číta:
Chytí ma, hovoríš? Ledva vybehne z voliéry, už budem za plotom. Máš ho vykrmeného, mal by si ho menej kŕmiť.
Alexejovi bolo chvíľu ľúto, že taký obyčajný podplotný kocúr elegantne urazil jeho psa bez jediného slova.
Vypadni! mávol naň rukou, potom zašiel naspäť na dvor a bránku zamkol.
A čo myslíte?
Počúval kocúr človeka? Samozrejme že nie. Naopak, začal sa objavovať na dvore každý deň.
Chodil si po dvore, sedával pri voliére, akoby tu bol vládcov, a vôbec na nič nedbal. Tobi mohol len štekotom protestovať.
Alexej zo začiatku vybiehal z domu, aby kocúra vyhnal. Lenže stačilo, aby sa vrátil do domu, kocúr bol naspäť. Nič naňho nezabralo.
A po tejto malej výhre sa kocúr cítil ako kráľ dvorov.
Dokonca raz ukradol kus mäsa z Tobovej misky a tá bola vnútri voliéry! Tobi ležal v kúte, už unavený z márneho štekotu, a sivý kocúr využil situáciu, potom ešte demonstratívne žul mäso pred očami psa.
Alexej to všetko videl. Naplňovala ho vlna rozhorčenia.
Takto teda, zamrmlal Alexej. Počkaj, ja ti ukážem zábavu. Ešte oľutuješ, že si si dovolil uraziť môjho psa.
Alexej rozhodol, že už nebude Tobiho cez deň zatvárať. Dvierka voliéry nechal otvorené, aby ich Tobi mohol v prípade potreby otvoriť a vybehnúť na dvor.
Nech konečne urobí poriadok, pomyslel si Alexej.
Lenže ten deň, keď s Tobim spolu očakávali nezvaného návštevníka, sivý kocúr sa neobjavil. Či už niečo vycítil, alebo sa mu niečo prihodilo Nebolo jasné. Alexej už vymyslel celý plán, a kocúr sa neukázal. Ani na ďalší deň. Ani na tretí.
Tobi prekvapene sledoval pána, a Alexej len krčil ramenami.
Možno je aj lepšie, že ten kocúr k nám už nechodí, usmial sa Alexej. Je teraz ticho, pokojne.
Napravde bol v tom aj kúsok neúprimnosti Alexej si svojho drzého kocúra zrazu začal trochu chýbať. Znie to bláznivo, ale bolo to tak.
Aj Tobi si zvykol štekotom protestovať pred svojím nepriateľom, zvyknutý na jeho výčiny. A teraz? Nuda
Po pár dňoch začal Tobi Alexejovi pohľadom dávať znamenie, či nie je kocúr nablízku. Pristúpil k nemu, mlčky sa pozrel a Alexej pochopil.
Myslíš, že sa s naším sivým darebákom niečo stalo? zamyslel sa Alexej. S takým charakterom sa môže ľahko niekde zapliesť. Dobre, Tobi, poďme sa pozrieť na cestu, či tam nie je náš sivý.
Alexej otvoril bránku, vyšli na cestu, zastali pri jeho starej Škode a začali sa rozhliadať.
Tobi šiel za ním, krútil mohutnou chlpatou hlavou a pozeral na všetky strany. Zhlboka nasával vzduch dúfal, že zachytí známy a nenávidený pach kocúra.
No bolo to ťažké z vedľajšieho dvora sa šíril pach konského hnoja, prerážal všetky ostatné vône.
Alexej prešiel ulicu na jednu aj druhú stranu, vrátil sa k bránke, chcel nahnať Tobiho naspäť.
Veď nemôžu celý deň čakať na kocúra, ktorý im dve týždne nedal pokoja.
Ledva uchopil bránku, zrazu zmeravel. Vedľa, blízko niečo zvláštne sa dialo. Počul kocúrovo zúfalé mňaukanie, a štekot
O minútu vybehol na cestu kocúr, ten jeho sivý kocúr. Bežal po zemi, ako by mal v nohe tŕň, a za ním šprintovala ďalšia psia trúba.
Nebola to dedinská potvora, ale psi aristokrat, doberman z mesta.
Alexej ho poznal každý rok chodila mestská rodina so psom do dediny. Ten doberman patril im. Zjavne chcel sivý kocúr nervózovať mestského, ako to robil s Tobim, ale niečo nevyšlo.
Doberman ho pravdepodobne aj pohryzol, lebo na sivoch srsti boli hnedasté fľaky.
Kým Alexej sledoval utiekajúceho kocúra, celkom zabudol na Tobiho.
Ten nečakal na povolenie, čo nikdy predtým neurobil rozbehol sa v ústrety.
Tobi! Kam letíš?! zvolal Alexej. Predstavil si, čo bude s kocúrom. Už dostal od dobermana, teraz ho dorazí jeho pes. Tobi, stoj!
Ale pes pána nevnímal. Rozbehol sa a už mieril na kocúra.
Kocúr to zbadal a zdesene zastal uprostred cesty.
Zrejme pochopil, že jeho bezstarostný život sa teraz drží už len na chlpe… dokonca len na jednej srsťi.
A čo sa stalo potom? To už predvídali všetci okrem Alexeja.
Tobi sa zastavil pri vystrašenom kocúrovi, obšťuchal ho, a potom
potom dobermanovi ukázal, kto je pán dvora: s vrčaním ako vlk či medveď sa rozbehol proti dobermanovi.
Hnal ho až na koniec ulice. Dobermanovo tempo a reflexy boli vynikajúce, za sekundu vytočil uši, uhol sa a zmizol. Inak by to bolo na pohreby.
V celej dedine nebolo psa, ktorý by Tobiho premohol.
Kocúr využil zmätok a vytratil sa. Alexej, ktorý sledoval psa, ani nezbadal, že sivý ušiel. Až večer, keď šiel kŕmiť Tobiho, skoro mu miska vypadla z rúk. Kocúr bol na dvore. Živý, zdravý, oči žiariace vďakou. Sklonil si hlavu na Tobovu nohu a ticho mrmlal. Tobi pozrel na Alexeja, že ten mal záchvat smiechu.
Prepáč, pán, ale zachránil som ho, teraz je moja povinnosť sa oňho starať navždy, písalo sa v psích očiach.
Nebola to žiadna špás. Tobi bol odhodlaný byť osobným ochrancov sivého kocúra.
Dovolil mu jesť zo svojej misky neuveriteľná štedrosť pre takého prísneho chlpáča. Ale srdce mu kocúr rozmrazil. Už neboli zaprisahanými nepriateľmi, ale vernými priateľmi.
Myslíte, že príbeh končí? Omyl! Nie je koniec.
Alexej zobral kocúra do mesta, do Nitry, k veterinárovi. Rana na kocúrovej nohe bola vážna potrebovala šitie. Po operácii zostal kocúr u Alexeja.
Alexej sa oňho staral, Tobi nespustil z neho oči, hoci ešte pred pár dňami by ho najradšej roztrhal. Tak sa to v živote mení.
O pár dní pri bránke zastavila pekná mladá žena.
Tobi chcel štekotom dobyť jej pozornosť, ale pochopil, že ju len vystraší, a párkrát napoly neisto zavrčal. Alexej vybehol von.
D-d-dobrý deň… Vitajte, zakoktal, keď uvidel neznámu krásku. Prišli ste za mnou?
Žena sa spýtala, či Alexej nevidel sivého kocúra na ulici.
Alebo, že či zájdený k vám do dvora? Mám totiž veľmi drzého kocúra. Doma ho skúšala zatvárať, ale môj Timotej stále uniká a túla sa až do noci. V meste v byte bol pokoj, lenže teraz u mamy po mozgovej príhode, a kocúr ako splašený. Už ani neviem, kde sa túla, zvyčajne sa vrátil, umyla som ho, nakŕmila, ale posledné dni je fuč, neviem, čo si myslieť.
Myslím, že viem, kde je váš Timotej, usmial sa Alexej. Pozvite sa na dvor. Psa neľakajte, nič vám neurobí. Poďte.
K vašemu psovi?! Prečo?
Uvidíte hneď.
Žena váhala, no Alexej bol úprimný. Vstúpila a keď pozrela na Tobimu, videla, kto mu sedí vedľa.
Timotej! Ako si sem dostal?! Čo sa ti stalo? šokovane pozrela na kocúra s oviazanou nohou a stehnom. Potom sa obrátila na Alexeja: Váš pes ho pohryzol?
Ale nie, to by som nikdy nedovolil, zahanbil sa Alexej. Práve naopak, zachránili sme ho.
Pred kým?
Ak máte čas, rád vám porozprávam celý príbeh. Bude sa vám páčiť.
Alexej všetko rozprával Oľge (počas rozhovoru sa zoznámili) a ona sa smiala až sa jej slzy liali.
Neverím, môj Timotej vám robil nervy a vy ho nakoniec zachránite.
Takí sme ja a Tobi dobrosrdeční, usmial sa Alexej. Ale teraz je váš kocúr na ceste k uzdraveniu. Fyzicky aj duševne. Je z neho miláčik, vôbec nám už s Tobim neliezol na nervy.
On bol vždy taký. Asi sa naňho dedinský vzduch mocne prejavil. A možno aj žiarli, že som mu menej venovala pozornosti musím sa starať o mamu, učíme sa chodiť znovu, a to je pomalý proces.
Príďte v návštevu, keď chcete, povedal Alexej nesmelo. S kocúrom.
Rozmyslím sa, koketne odpovedala Oľga.
O pol roka sa konala svadba celá dedina oslavovala svadbu Alexeja a Oľgy. Timotej aj Tobi boli pozvaní, a dokonca ten doberman, čo kocúra pokúsil, tiež prišiel.
Ten so sivým kocúrom ním najprv neveriacky pohľadal, ale keď sa stretol s pohľadom Tobiho, radšej urobil, že ho nepozná.
Taká bola táto zvláštna slovenská snová história…
