**PROKLATÁ LÁSKA**
„Čo bude teraz?“ znepokojene sa spýtala Oľga, skôr sebe než svojmu milému.
„No čo? Pošlem pre teba ženišov. Čakaj,“ pokojne odpovedal chlapec.
…Oľga sa vrátila z rande (ktoré jej navždy zmení život) rozjarená a záhadná. Dvom mladším sestram podrobne rozprávala o stretnutí s Branislavom. Sestry vedeli, že Oľga do neho bola zbláznená. Branislav sľúbil, že si ju vezme na jeseň, po polnych prácach.
A teraz, keď sa stretli v senníku, mal jej ponúknuť manželstvo. Lenže… polia boli už zorané, úroda v stodole, blížil sa Silvester – a o ženichovi ani živáčka.
Oľgina mama, teta Hana, začala v staršej dcére vnímať zmenu. Oľga, inak veselá, stroskotala a nejako nerovnomerne priberala. Rozhovor bol nevyhnutný. Keď sa Oľga priznala, Hana si chcela pozrieť do očí tomu „budúcemu zaťovi“. A zároveň zistiť, či sa ženiši nestratili.
Bez váhania vyrazila do vedlajšej dediny, kde Branislav býval. Matku chlapca nezaujímalo, čo jej syn vyviedol. Keď Hana všetko vyložila, obe ženy sa obrátili proti Branislavovi. Ten len pokrčil ramenami:
„Odkiaľ mám vedieť, od koho Oľga čaká dieťa? V dedine je chlapcov dosť. Mám ich všetkých za svoje priznať?“
Teta Hana sa zatriasla od hnevu. Odchádzajúc, ešte mu hodila do tváre:
„Nech si, hajzel, celý život ženíš!“
Slová rozhnevanej matky asi doleteli až do neba. Branislav sa neskôr ženil štyrikrát…
Oľga z tváre matky uhádla, že stretnutie nedopadlo dobre. Hana prísne nariadila dcéram:
„Otcovi ani slovo! Vyriešime to samy. Oľga, odídeš k príbuzným do Bratislavy. Dieťa necháš v nemocnici. Inak sa dedinské baby neunavia – reči nevyhnú nikomu. No, uvidíme. Dajbože, všetko sa zariadi. Ach, dievčatá, hriech je sladký, ale ľudia sú zlí…“
Hanin manžel, Denis Vavrinec, bol dedinským učiteľom. Ľudia ho oslovovali s úctou. V škole bol prísny, ale spravodlivý. Všetci si ho vážili, chodili za radou. A teraz – vlastná dcéra s dieťaťom! To bola hanba pre celú obec!
Hana nemohla riskovať, preto Oľgu poslala preč. Mužovi len povedala:
„Nech ide Oľga do mesta pracovať. Už jej je dvadsať, nie je dieťa.“ Za mladšími dcérami (všetky boli rovnako staré) začala Hana prísne dozerať.
Ale kto by to všetko vystíhal? Prostredná Stela čoskoro odišla do Košíc, najmladšia Ema do Žiliny.
V dedine sa každé slovo roznesie. Čoskoro sa donieslo aj k Denisovi. Od vlastných žiakov sa dozvedel, že v jeho rodine nie je všetko v poriadku.
Pred cudzími ústami bránu nepostavíš… Denis vybuchol:
„Ako si to mohla dopustiť? Dieťa do útulku? To je tvoja prvá vnučka! Chcem ju tu čo najskôr vidieť!“
Hana nečakala takú reakciu. Aj keď celý rok plakala. Vedela, že dievčatko bolo v detskom domove, ale bála sa ho navštíviť. Bála sa seba, bála sa krvi… „Dcéra si užila, a matke ostal trpký dúšok,“ lamentovala.
Čoskoro Hana s Oľgou priviezli dievčatko domov. Pomenovali ju Aničkou. Prvý rok Anka nepoznala svoju rodinu. Tento hriech Oľga unesie celý život. Čokoľvek Anka vyviedla (a bolo čoho), Oľga trpezlivo znášala.
O Aničku sa starali dedko Denis, babka Hana aj Oľga. Často sa Oľga v mysli vracala k tomu poslednému stretnutiu s Branislavom. Opiata vôňa sena, sladké chvíle bezOľga sa ešte raz zahľadela do Aničkiných očí, ktoré boli také isté ako jeho, a pochopila, že tá láska, hoci prokliata, jej dala najväčší dar – úprimnú náklonnosť Fédiho a radosť, že sa všetko nakoniec obrátilo k dobru.
