Zo začiatku som nechápala, prečo sa moja dcéra tak ponáhľa vydať za svojho priateľa, ktorého poznala sotva mesiac. Dokonca som si myslela, že je tehotná. Aký by inak mala dôvod? No dcéra ma presviedčala, že dieťa nečakajú. Vraj sa jednoducho príliš milujú a nevedia žiť bez seba. Bola som vtedy vlastne rada. Veď nie každý má to šťastie zažiť takúto lásku. Bez váhania sa rozhodli pre svadbu ženíchovi rodičia prispeli peniazmi, my sme tiež dali, koľko sa dalo.
Svadba bola nádherná, hostia sa smiali a tancovali do rána. No ja som si všimla, že nevesta ženíchova mama pani Horváthová je nejaká smutná, sedela v kúte, oči mala zalepené slzami. Najprv som si pomyslela, že sa jej nepozdáva synova nevesta a ani sa mi nechcelo k nej pristúpiť. Ale nedalo mi to, niečo v jej pohľade ma znepokojilo, tak som si k nej sadla. Keď som sa opýtala, čo sa deje, mlčala, no potom zdvihla hlavu a trasúcim hlasom mi šepkala:
Táto svadba sa nikdy nemala konať. Môj syn vašu dcéru nešťastnou spraví. On ju nemiluje, nikdy ju nemiloval. Berie si ju len kvôli pomste. Jeho bývalá ho opustila kvôli jeho najlepšiemu kamarátovi, podviedla ho. A on teraz chce jej ukázať, že je mu to jedno. Prosila som ho, nech to nerobí… ale mladí už nepočúvajú starých.
Sedela som tam, počúvala tie slová a zdali sa mi úplné nezmysly. Viackrát som sa svojej dcéry Zuzany pýtala, či je vo vzťahu šťastná. Vždy uistila, že je všetko v úplnom poriadku. Myslela som si, že Horváthová je len prehnane citlivá matka, čo nechce svadbu.
Lenže o dva mesiace neskôr sa Zuzana vrátila domov s uplakanými očami a kuframi v rukách. Jej manžel podal žiadosť o rozvod. Priznal sa, že stále miluje svoju bývalú, k dcére si nenašiel žiadny vzťah, a že celý sobáš bol len akási nezmyselná odveta.
A teraz ma trýzni vina prečo som tomu nezabránila? Veď som tušila, že niečo nehrá…
