„Zeť-parazit, alebo ako moja dcéra vymenila zdravý rozum za lásku“
Keď moja Zuzka prvýkrát doviedla svojho nápadníka k nám domov, srdce mi sklopilo. Niečo na tom sebaistom mládencovi, na jeho drzej chôdzi a upätom úsmeve ma okamžite znepokojilo. Nie muž, ale páv: pekne oblečený, výrečný, usmievavý, no za tou falošnou slupkou – prázdnota. Bez zodpovednosti, ľahkomyseľný, stále s niečim nespokojný. Mení prácu častejšie ako ja kabáty. Tu mu platia málo, tam je šéf „blázon“, inde zase časový rozvrh „nezodpovedá jeho potrebám“. Proste vždy sú na vine všetci okrem neho.
Snažila som sa dcére otvoriť oči. Plakala som, žiadala som, vysvetľovala som, že muž má byť oporou, hlavne v manželstve. Ale Zuzka bola zaslepená láskou a moje slová nepočula. Jej otec, môj manžel, len mávol rukou: „Veď je dospelá, nech si nabije nos, my sme tu pre ňu.“ Aj ja som sa snažila zmieriť. Šťastie dcéry je predsa dôležitejšie ako moje obavy. Ale ako mám byť pokojná, keď som ju roky vychovávala, podporovala, dala jej všetko, a ona sa zrazu viaže s týmto lenivým nedorastom?
Urobili sme pre ňu všetko: vystudovala prestížnu univerzitu, kúpili sme jej byt, darovali slušné auto. Všetko preto, aby mala ľahší život. A čo spraví? V 25 sa vydá za človeka, ktorý nevie nič, len sa ňučať.
Svadba sa nakoniec konala. Bola som tam, ale bez srdca – len kvôli Zuzke. Potom začal ich spoločný život. Najprv to ešte akosi fungovalo. Kým Zuzka pracovala, nejako to zvládali. Ale keď šla na materskú, začalo to. Telefonáty: „Mami, pomôž s peniazmi, treba kúpiť jedlo…“ Samozrejme, pomáhala som. Moja milovaná dcéra, a viem, aké je to byť mladou mamičkou. Ale veď má muja! Kde je on v tom všetkom?
Čoskoro vyšlo najavo: zeť znova prepadol z práce. Nie preto, že by sa nedala nájsť. On proste nechce. Válel sa doma s mobilom alebo pri telke a vymýšľal výhovorky. Jeho rodičia žijú niekde na východe, na svadbu ani neprišli, pomoc od nich nulová. Všetko držíme my.
Dlho som mlčala. Vedela som, že každé slovo proti jej „milému“ by spôsobilo hádku. Ale raz mi praskli nervy. Povedala som im všetko priamo: „Ty, Miško, si dospelý muž, ale správaš sa ako puberťák. Pracovať nechceš, rodinu nepodporíš. Na čo potom vôbec si?“
Po tej scéne sa Zuzka nahnevala, spustila hysterku. Miško zrazu „zaspomínal“, že je chlap, a našiel si prácu. Ale ako obvykle – vydržal mesiac, dva. Potom znova „škaredá nálada“, „zlí kolegovia“, „malý plat“. A Zuzka, ako stroj, ho znova obhajovala: „Ty tomu nerozumieš, mami, tam sú naozaj hrozní šéfovia…“
Až kým som raz neprišla s taškami plnými jedla a neuvidela ho zase na gauči s diaľkovým ovládačom, zatiaľ čo moja dcéra sa motala s dieťaťom v náručí a tmavými kruhmi pod očami. To už som nevydržala. Navrhla som: „Čo tak kurýrom? Auto aj vodičák máš.“ Pozrel sa naA teraz sedí sám v prázdnom byte, lebo Zuzka konečne prebrala rozum a vzala si batožinu aj s našou vnučkou a odišla k nám.
